...

HP-Je to vzájomné

Kapitlola pätnásta: Falošné znamenie

Ahojkyy :D tak som znovu tu. Mrzí ma tá dlhá odmlka, no z tábora som sa vrátila len predvčerom. Ale teraz ku kapitolke: je ku poviedke Je to vzájomné, takže dúfam, že poteším všetkých jej nadšencov :D a dočkám sa viacerých komentov. Úprimne povedané ma počet komentov, ktoré ste vyprodukovali za poseldných dvanásť dní dosť nepríjemne prekvapil, tak dúfam, že sa polepšíte. Čo sa týka kapitolky: bolo pre mňa veľkým potešením prekladať ju a dosť ma zaujala. Nebolo v nej veľa akcie, no bolo tam veľa vzťahových vecí medzi Harrym a všetkými obľúbeným Sevviem a myslím, že sa nám poviedka práve začína rozbiehať. Ospravedlňujem sa za ten koniec,ale naozaj to nebola moja chyba...tak kapitolka tak bola napísaná :D tak si to užite a KOMENTUJTE!!! :D iisis

PS: kapitolka k HP- Tam, kam patrím II by sa to mala čoskoro objaviť


Harry stál v strede chodby v žalároch. Chcel so Snapom hovoriť už pred raňajkami, ale ako ho mal nájsť? Vedel, kde sa nachádzali jeho súkromné komnaty, ale aby sa do nich dostal, bude musieť prejsť cez jeho kanceláriu....o ktorej pochyboval, že by bola otvorená.

Rozhodol sa, že je lepšie skúsiť šťastie ako tam len tak prihlúplo stáť a tak sa vybral ku Snapovej pracovni. Kým sa opovážil zaklopať na dvere, stál pred nimi dobrých päť minút. Potom, čo počkal ďalšie tri minúty a nikto mu neodpovedal, Harry sa otočil a plánoval vrátiť sa späť do klubovne, no vyskočil. Snape stál hneď za ním.

"Harry," pozdravil ho Snape.

"Profesor," povedal Harry potichu. Vôbec netušil, ako začať.

"Predpokladám, že so mnou chceš hovoriť."

"Áno, pane," odvetil Harry. Snape iba prikývol, vstúpil do pracovne a prešiel do svojich komnát. Harry ho s istými pochybnosťami nasledoval. Keď vstúpil, Snape za ním zatvoril dvere a pokynul mu, aby si sadol. Harry poslúchol a začal si skúmať ruky, keďže nevedel, čo povedať. Prešlo päť minút nepríjemného ticha a Harry sa rozhodol, že je lepšie začať skôr ako neskoro a tak spustil.

"Ďakujem za šachy, pane," povedal, keď vzhliadol. "Sú naozaj prekrásne." Snape prikývol.

"Nemáš za čo. Som rád, že sa ti páčia, Harry." Harry znovu sklopil pohľad. Naozaj nevedel, ako začať.

Snape si všimol, aký bol Harry nervózny. Mal predstavu, prečo za ním prišiel, ale dúfal, že začne každú chvíľu hovoriť. Zjavne si nebol ani jeden z nich istý, ako stojí u toho druhého. Snape sa rozhodol, že sa tej nepríjemnej téme nateraz vyhne a začal s jednou jednoduchšou.

"Čo si zatiaľ robil cez prázdniny?" Harry sa na Snapa prekvapene pozrel. Zo všetkých možných spôsobov ako sa so Snapom začať rozprávať mu tento ani na um nezišiel. Rýchlo svoje prekvapenie zakryl a odpovedal na otázku.

"Nič moc. Trochu som prehľadával hrad, našiel som niekoľko nových miestností a tak. Tiež som sa snažil prísť na spôsob, ako ich pridať do mapy..." začal Harry, no rýchlo prestal, keď si spomenul, s kým to vlastne hovorí. Nenápadne sa na muža pozrel. Prekvapujúco, na Snapovej tvári sa skvel takmer pobavený výraz. To Harryho trochu vystrašilo.

"Ak hovoríš o Záškodníckej mape, už som Lupinovi sľúbil, že ti ju nezoberiem, aj keď po tom veľmi túžim," povedal tak trochu zamračene.

"Ďakujem, pane," zašepkal Harry. Aj keď nebol James jeho biologický otec, prvý rok jeho života ho vychovával ako svojho a jemu, Harrymu, po ňom veľa nezostalo. Snape to nechal tak.

"A robil si ešte niečo iné? Samozrejme, okrem hodín so mnou a úloh."

"Okrem vyhýbania sa Enyamovej? Nie, to mi celkom stačilo. Je tu pokoj, keď tu je len toľko študentov." Meno Enyamovej pripomenulo Snapovi Hlas a falošné Znamenie, ale to si nechal na potom.

"Ako ďaleko si sa dostal s mapou?" Harry si vzdychol.

"Nie veľmi ďaleko. Nie som si celkom istý, ako ju vytvorili. Je v tom zahrnutých toľko detailov," povedal Harry porazenecky.

"Uvažoval si nad tým, že sa spýtaš Lupina?"

"Samozrejme. Chcel som sa ho spýtať na nejaké knihy, ktoré by mi pomohli. V knižnici je kníh so zameraním na kúzla s pergamenom príliš veľa. Chcem na to ale prísť sám," oznámil Harry. Snape znovu prikývol s divným výrazom v tvári. Bolo zvláštne vidieť jeho tvár bez toho známeho úškrnu, alebo bezvýraznej masky. Harry bol vlastne prekvapený celým rozhovorom. Keď už neprišli zo Snapovej strany žiadne ďalšie otázky, Harry sa rozhodol položiť zopár svjich. "A čo vy, pane?" Snape vyzeral prekvapene.

"Väčšinou som niečo hľadal v knihách," odvetil.

"Hľadali v knihách? Robíte to často? Čo presne ste hľadali?"

"Šlo o elixíry a áno, práve pravujem na jednom projekte."

"Na akom? Robíte nový elixír?" spýtal sa Harry a vyzeral celkom zaujato, čo Snapa opäť prekvapilo.

"Medzi inými vecami, áno. A tiež hľadám neznáme elixíry, ktoré vymizli z povedomia ľudí, ale môžu byť užitočné." Harry prikývol a chcel vedieť viac, ale nevedel, na čo sa spýtať.

"Nikto iný o tom nevie, však?" spýtal sa napokon potichu, no okamžite to oľutoval. Aj napriek zmene témy, Snape presne vedel, o čom Harry hovoril.

"Nie, ak si to niekomu nepovedal ty, tak nie," odvetil jemne. "Teda vlastne áno. Remus Lupin o tom vie." Harry zdvihol hlavu.

"Čože? Ako sa o tom dozvedel?"

"Povedal som mu to. Snažil som sa prisť na to, ako sa o tom s tebou porozprávať." Harry sa začervenal. Veľmi mu to svojím správaním neuľahčil.

"Och, prepáčte." Snape si povzdychol.

"Nemáš sa za čo ospravedlňovať, Harry. Priznávam, že som ku tebe nebol počas posledných piatich rokov veľmi milý. Chcel by som to ale uzavrieť a začať odznova. Teda ak to chceš aj ty." Harry sa na muža pozrel v snahe zistiť, či to myslí naozaj vážne. Vedel ale, že áno. Inak by mu to nebol navrhol. Harry prikývol.

"Bol by som rád, pane."

"Severus."

"Čo?"

"Môžeš ma volať Severus. Ak sa máme spoznať ako...otec a syn...mohli by sme prejsť na krsné mená. Harry prekvapene prikývol.

"Dobre, pa- Severus," odvetil a trochu sa začervenal. "Chvíľu potrvá, kým si na to zvyknem."

"Áno, viem si predstaviť, že áno. Na verejnosti ma ale musíš volať profesor." Harry opäť prikývol. Vtedy mu dosť nahlas zaškvŕkalo v žalúdku. "Si hladný?"

"Áno, pa- Severus."

"Chcel by si sa najesť tu?" Harry už takmer súhlasil, keď si spomenul.

"Hm, rád by som, ale ak sa neukážem vo Veľkej sieni, profesorka McGonagallová po mne vyhlási pátrnie." Sna- Severus sa uškrnul.

"Poviem jej, že si so mnou pracoval na jednom životne dôležitom elixíre a že si sa najedol tu dole." Harry sa pri tomto tiež uškrnul.

"Dobre." Severus prikývol a zavolal domáceho škriatka.

"Ako vám môže Kimi pomôcť?" zakvičal domáci škriatok.

"Mohol by si nám priniesť raňajky pre dvoch, Kimi?"

"Kimi s tým hneď príde," povedal škriatok a s prasknutím sa odmiestnil. S- Severus sa otočil k Harrymu.

"Poď, presunieme sa do kuchyne." Harry, prekvapený tým, že mal Snape v komnatách kuchyňu sa pobral za ním a prešiel jedným z dverí po obvode izby. Bola to celkom pohodlná miestnosť. Harrymu by vôbec neprekážalo, keby tam mal niečo navariť. Bola oveľa krajšia ako ta na Grimauldovom námestí. Severus si sadol a Harry nasledoval jeho príklad a sadol si oproti nemu. O chvíľu neskôr sa pred nimi v strede stola objavili raňajky. Harry si naložil jedlo na tanier a okamžite sa doň pustil. Vôbec netušil, že ho Severus pozoroval.

Nakoniec Harry spomalil a pozrel na svojho otca. Trochu ho zaskočilo, že ten ho pobavene pozoruje.

"Uhm...bol som hladný."

"To bolo dosť zjavné," povedal Severus a pomaly sa pustil do jedla.

************

O dvadsať minút neskôr boli Harry so Severusom opäť v obývačke.

"Keďže už budem Minerve hovoriť, že si tu dnes so mnou bol, nechceš mi trochu pomôcť?" spýtal sa Severus, keď si spomenul, ako jeho syna zaujalo, keď hovoril o svojom výzkume.

"Môžem?" Severus prikývol.

"Myslím, že už pre teba niečo nájdem," povedal.

"Jasné," súhlasil Harry. Severus sa usmial, čo bolo trochu neobvyklé, ale Harry sa uistil, že si ten pohľad zapamätá.

"Tak teda poď so mnou. Ukážem ti moje laboratórium. Nikomu o ňom ale nehovor. Je to naozaj lepšie, keď ma pri výskume nik neobťažuje." Harry prikývol a nasledoval Severusa hlbšie do žalárov. Tak ako ich "tajná učebna" sa laboratórium nachádzalo dolu v starých žalároch.

Nalsedujúce tri hodiny strávili tým, že Severus vysvetlil Harrymu svoj výskum, ten sa ho vzápätí spýtal niekoľko otázok a potom mal niekoľko dobrých nápadov. Zdalo sa, že všetky tie hodiny navyše pomohli Harrymu lepšie pochopiť podstatu elixírov.

"Aká je to farba?"

"Ech...pripomína to zelenú. Nie, červenú." Severus si vzdychol. "Záleží od uhla pohľadu," uzavrel to Harry.

"Zaujímavé. Nemalo to taký efekt, ako som čakal."

"Čo si si myslel, že sa stane?"

"Myslel som, že čarovné krídla budú reagovať s obomi, s jednorožcovím vlasom aj so žabími vnútornosťami. Malo to tak byť. Ak by to bolo reagovala, farba elixíru by teraz bola oranžová. Muselo to reagovať aj s niečim tretím," odvetil Severus viac sebe ako Harrymu. "Zapísal si tie reakcie presne?"

"Hej," odvetil Harry. Uvedomil si, že sa mu experimentovanie celkom zapáčilo. Bolo to úplne iné ako príprava už poznaného elixíru, čo Harryho ažtak veľmi nebavilo.

"Dobre, necháme to vychladnúťa skúsime to znovu aby sme sa uistili, že je všetko v poriadku. Keď ochladne, vyskúšame ho." Harry prikývol a šiel zobrať ďalší kotlík, no v tom pálenie na jeho ľavom predlaktí zosilnelo. Harry si ho automaticky chytil a videl ako Severus kopíroval jeho pohyb. Pozreli si do očí a Harry zbledol. Aj keď to nechcel urobiť, vyhrnul si rukáv habitu a pozrel sa na svoje predlaktie.

Zalapal po dychu. Bolo ledva viditeľné, no bolo tam. Severus k nemu okamžite podišiel, tvrdo mu ruku schytil a prehliadol si ju.

"Je toto prvý krát, čo je to viditeľné?" Harry prikývol. "Dokelu," zamrmlal si Severus. "Kedy si mal naposledy víziu?"

"Keď som videl Enyamovú..."

"Pozrel si sa potom na ruku?"

"Nie, zabudol som." Severus pokrútil hlavou.

"Musíme zájsť za Albusom," zašepkal starší čarodejník a vytiahol Harryho z labáku. Keď sa konečne dostali k riaditeľovej kancelárii, Harry lapal po dychu po tom, čo napoly bežal a napoly bol ťahaný po hradných chodbách. Severus sa práve chystal vysloviť heslo, keď odtiaľ vyšla McGonagallová.

"Kde ste boli?" chcela vedieť. "Dúfam, že si sa nedostal znovu do problémov, mladý muž," pokárala Harryho.

"Bol so mnou v labe," vysvetlil Severus. "Do ničoho sa nezaplietol."

"V tvojom labe na Vianoce! Naozaj, Severus! Ten chlapec máva hodiny navyše celé prázdniny a ty mu ich dáš ešte aj na Vianoce? Mala som pocit, že Albus povedal, že má mať dnes voľno!" Harry si vzdychol. Nenávidel, keď sa o ňom ľudia rozprávali, akoby tam nebol.

"To neboli hodiny navyše, profesorka. Zaujal ma jeho projekt a on mi dovolil mu s ním dnes ráno pomôcť. Skôr ráno som zašiel do kuchýň, naraňajkoval som sa a hneď potom som šiel za ním." Severus nad chlapcom podvihol obočie tak, aby si to Minerva nevšimla. Odkedy vie ten chlapec tak dobre klamať? Severus sa rozhodol, že to nechce radšej vedieť. Netušil, že chlapec dokáže vymislieť dokonalú lož, do ktorej zahrnie aj pravdu a vymyslené fakty. Väčina ľudí si vymyslela klamstvo bez štipky pravdy, čo ich väčinou prezradilo.

"Severus? Ty si mu dovolil aby ti pomohol? Keď sa večne na jeho prácu na elixíroch sťažuješ?" Harry sa začervenal.

"Celkom sa v elixíroch zlepšil. A bolo to jednoduchšie, keď mi niekto pomohol pripraviť prísady. Oveľa rýchlejšie." Harry chcel protestovať, veď napokon toho spravil viac, ako len pripravoval prísadym ale nechal to tak. Bude lepšie, ak budem ticho, pomyslel si.

"Ak pán Potter nemá problémy, ako to, že vy dvaja mierite do riaditeľovej kancelárie?"

"Musíme sa s ním porozprávať o...Potterových spacích návykoch," povedal Severus, pričom zdôraznil tú časť o návykoch dúfajúc, že pochopí, že má na mysli Harryho vízie.

"On tam teraz ale nie je. Bol zavolaný rádom. Je to niečo naliehavé?" Harry sa nad tým zamyslel.

"Ja si to nemyslím. Iba normálne nočné mory," povedal, čím nadviazal na spacie návyky. "Viete, kedy sa vráti?" Severus naňho zazrel.

"Nie, pán Potter, obávam sa, že netuším. Chceš aby som mu zanechala nejaký odkaz?"

"Áno, profesorka, to by bolo skvelé."

"Samozrejme, Harry. A Severus? Očakávam, že budete obaja na obede. Viem, kde vás mám hľadať, ak sa tam neukážete." Severusov hnusný pohľad prešiel z Harryho na Minervu.

"Poď Potter. Musíme si o niečom pohovoriť." Harry ho zmätene nasledoval. Niečo ho v posledných minútach naštvalo. Bol prekvapený, keď znovu skončili v Severusových komnatách. "Sadni si." Harry tak urobil.

"Čo som spravil?" odvážil sa Harry opýtať. Snape si vzdychol.

"Nič. Prepáč, Harry. Ako je na tom ruka?"

"Páli len tak, ako obyčajne. Bolo to jeho volanie? Ako je možné, že som to cítil?"

"Keď privoláva všetkých, každý to cíti. A prečo si to teraz cítil ty, netuším. Posledné stretnutie bolo niekedy minulý týždeň, no vtedy si to necítil. Musí to byť preto, že je znamenie, aj keď len ledva, viditeľné." Zdalo sa, že Severus je s každým ďalším slovom viac a viac naštvaný.

"Presne, čo som potreboval. Ďalšie znamenie, ktoré ma s ním spája," zamrmlal Harry. Severus to však musel počuť, pretože sedel hneď vedľa Harryho.

"Nikdy si tu slávu nechcel, však?" spýtal sa. Harry sa naňho prekvapene pozrel. Túto otázku momentálne naozaj nečakal.

"Nie, nikdy. Keď som sa predstavil a všetci na mňa len zízali a pýtali sa, či som naozaj ten Harry Potter, bol som zmätený. Bolo to také divné, po tom, čo som celý život žil s Dursleyovcami, oni ma iba ignorovali, nútili ma pre nich robiť a Dudley v škole nikomu nedovolil aby sa so mnou rozprávali." Harry zmĺkol, keď si uvedomil, koľko toho práve vyzradil.

"Nikdy ti nedovolil sa s nikým porozprávať...?" začal Severus. Harry si povzdychol a rozhodol sa, že keď už začal, môže mu to rovno povedať všetko.

"Áno. Môj bratranec bol surovec a moja teta a strýko ho stále rozmaznávali. Ak sa so mnou snažilo iné dieťa nadviazať rozhovor, zbil by ho, alebo by sa tým aspoň vyhrážal."

"A učitelia s tým nikdy nič nespravili?" Harry sa odmlčal.

"Nikdy nič nepovedali. Dursleyovci boli v susedstve dosť rešpektovaní a boli priatelia takmer všetkých mojich učiteľov. Boli "ukážkovou" rodinou," povedal zatrpknuto. "Boli ochotní zobrať k sebe syna tetinej opitej sestry a neposlať ma do sirotinca."

"Opitej sestry!" prehlásil Severus vytočene.

"Hej. Mne a všetkým ostatným povedali, že moji rodičia sa opili a zomreli pri autonehode."

"Lily by nikdy nepila. Takmer ma zabila vždy, keď som pil ja!" Harry, napriek tomu, že bol naštvaný, sa na tom musel zasmiať. Ten smiech bol však zatrpknutý.

"Do mojich deviatich rokov som ani nevedel, že to čo mi robia je zlé. Myslel som si, že to bolo normálne, pretože ma nenávideli," pokračoval Harry, ktorý to chcel zo seba všetko dostať. "Potom k nám na školu prišiel človek, ktorý nám hovoril o detskom týraní. Vtedy som si uvedomil, že to čo so mnou robili nebolo normálne. Samozrejme som to povedal. A ten človek mi povedal: Neboj sa o tom niekomu povedať. Nie je to tvoja vina."

"Povedal som to učiteľke, no neuvedomil som si, že to bola priateľka Dursleyovcov. Obvinila ma z toho, že klamem a že ona vedela, že sa o mňa dobre starajú. Obvinila ma z toho, že sa chcem len zviditeľniť a povedala o tom ostatným učiteľom a Dursleyovcom. Štyri dni mi kvôli tomu nedali jesť." Harry mal slzy na krajíčku. Nikomu o tom nikdy nepovedal a nikdy ani nechcel, no teraz to už nevedel zastaviť.

"Nedali ti jesť?" spýtal sa Severus tichým nebezpečným hlasom. Harry pokrútil hlavou.

"To bol môj obvyklý trest. Nedávali mi jedlo a zamykali ma do prístenku. Vymeškal som kvôli tomu veľa školy. Dursleyovci rozhlásili, že som býval často chorý a mohla za to moja mama. Neviem, čo presne to bolo. Ale nikto tomu nevenoval pozornosť. Kedykoľvek sa stalo niečo divné, vždy som bol na vine ja."

"Ak som domov prišiel s lepšími známkami ako Dudley, obvinila ma z toho, že som použil svoju "nenormálnosť" aby som nám dvom vymenil známky a dostal som sa tým do problémov. Nenávidel som to. Mal som školu rád, vždy bolo pekné naučiť sa niečo nové, no potom som sa prestal snažiť, pretože som sa chcel aj najesť."

"Čo máš na mysli prístenkom?"

"Bola to moja izba, až kým som nedostal list z Rokfortu. Nechceli, aby ich pri tom niekto pristihol a tak ma potom dali do Dudleyho druhej izby. Ak by nebolo Hagrida, ktorý ma zobral do Šikmej uličky, nikdy by som sa sem nedostal. Po všetkých tých listoch, ktoré prišli som sa nedostal ani k jednému.

Harry teraz potichu plakal. Nepamaätal sa, že by niekedy v živote naozaj plakal. Aj keď zomrel Cedric a Sirius, nikdy neprišli žiadne slzy. Keď si Harry uvedomil, že plače, snažil sa prestať. Severus si to všimol a omotal svoje dieťa v náručí. Absolutne nechápal, ako sa môže niekto k dieťaťu takto správať a už vôbec nie dieťatu svojej krvi. Ani smrťožrúti by neublížili dieťaťu, s ktorým boli spríbuznení. Toto sa ale nikdy neuplatňovalo na deti muklov. To bol jeden z dôvodov, prečo nevedel Severus smrťožrútov vystáť. Nikdy by nezranil dieťa a bolo mu úplne jedno, koho by to dieťa bolo.

"Vieš, žeto nie je tvoja chyba, však?" spýtal sa svojho syna potichu.

"Snažil som sa! Snažil som sa ich potešiť, ale nič pre nich nebolo dobré!" povedal Harry takmer nehlučne a ešte viac sa rozplakal. Snažil sa prestať, no nemohol.

"Môžeš plakať, Harry. Správali sa k tebe hnusne. Horšie než najhoršie. Nikdy si nespravil nič, za čo by si si to zaslúžil. To oni spravili zlé veci," pokúšal sa Severus chlapca ukľudniť, zatiaľ čo mu na chrbte rukami vytváral kruhy. Naozaj netušil, čo iné by mal robiť, keďže sa v takejto situácii nikdy predtým neocitol. Aspoň sa o to pokúsim, sľubil si.

Harry sa oprel o svojho otca. Zdalo sa, že mu na ňom naozaj záleží a to ho vnútri zahrialo. Nikdy predtým sa ho nikto nesnažil utešiť. Bolo to divne chlácholiace.

Asi po desiatich minútach sa Harry začal ukľudovať. Keď prestal plakať, Severus sa chcel posadiť tak, aby mu mohol pozrieť do očí, no zistil, že ho Harry pevne zviera za habit. Severus teda od snahy upustil, znovu sa oprel a pritiehol si syna bližšie k sebe.

*************

"Harry, musíme ísť na obed," povedal Severus a jemne chlapcom zatriasol, aby ho zobudil. Jeho zobudil domáci škriatok, aby mu oznámil, že sa vo Veľkej sieni začal Vianočný obed a všetci na nich už čakajú. Severus škriatkovi prikázal aby nikomu nepovedal, kde ich našiel a len im povedal, že o chvíľu prídu.

Keď sa Severus zobudil, prvé čo si všimol (po škriatkovi, samozrejme) bolo to, že sa mu Harry schúlil do lona a tak spal. Naozaj netušil, kedy zaspali, ale cítil sa lepšie, ako sa cítil predtým. Harry sa pomaly zobudil. Zdvihol sa z jeho lona, no stále sa o otca opieral. Severus Dursleyovcov preklial za to, ako sa ku chlapcovi správali. Bolo úplne jasné, že mu chýbal ľudský dotyk a on si nemohol pomôcť a zamyslel sa nad tým, čo asi tí muklovia spravili, keď mal nočné mory. Aj jeho matka, a keď bol mladší aj jeho otec, ho po zlých snoch utíšili a oni teda neboli tá najlepšia várka rodičov.

"Harry, musíme sa ísť najesť," povedal už zobudenému chlapcovi. Harry zastonal, no aj tak sa posadil. Severus sa postavil, pomohol Harrymu a zavidol ho do kúpeľne. "Asi sa chceš trochu umyť." Keď si Harry umyl tvár, Severus si ho prezrel. "Cítiš sa lepšie?" Harry prikývol a trochu sa začervenal. "Nemáš sa začo hanbiť, Harry. Budem tu vždy, keď sa budeš chcieť porozprávať, jasné? Predpokladám, že si o tomto svojím priateľom nepovedal, však?" Harry pokrútil hlavou. "Poď, musíme už ísť."

**********

"Už bolo načase!" takmer zakričala McGonagallová, keď Harry so Severusom vošli do siene.

"Zatváral si Harryho v žalároch, Severus?" spýtal sa Dumbledore. Harry bol prekvapený, že bol starý čarodejník už späť. Ostatný študenti na Harryho súcitne pozreli.

"Zjavne sme stratili pojem o čase," povedal Severus bez akejkoľvek emócie.

"Samozrejme, samozrejme. Poďme už jesť," odvetil, keď si obajapríchodzí sadli za stôl a jedlo sa objavilo na dovtedy žiarivo čistých tanieroch. Obed bol skvelý, ale Harry a Severus boli stratení vo svojich myšlienkach a zdalo sa, že ani Dumbledore nie je vo svojej koži.

Po obede požiadal Dumbledore Harryho o rozhovor. Harry ho nasledoval do jeho kancelárie a Severus šiel pomaly za nimi.

"Severus, počul som, že ste ma obaja hľadali. Minerva bola dosť vystrašená, keď vás nemohla pred obedom nájsť."

"Sme v poriadku, Albus."

"Tak teda, o čom ste to so mnou chceli hovoriť?"

"O Harryho falošnom znamení. Už nie je falošné. Harry." Harry si vyhrnul rukáv a ukázal riaditeľovi ruku. Cítil sa tým znamením uväznený a ani sa naň nedokázal pozrieť.

"To nie je dobré," povedal Dumbledore.

"To teda nie," vyprskol Severus. Harry zostal ticho.

"Neskôr sa na to ešte pozriem, ale teraz sa musím porozprávať s Harrym, osamote. S tebou sa porozprávam neskôr, Severus." Severus prikývol, nenápadne venoval ešte jeden pohľad svojmu synovi a odišiel.

"Riaditeľ?" spýtal sa Harry, zvedavý o čom s ním chce muž hovoriť.

"Prosím sadni si, Harry. Chceš citrónový drops?"

"Nie, ďakujem, pane," povedal, keď si sadol.

"Harry, mám pre teba hrozné správy. Smrťožrúti dnes napadli Surrey. Napadli dom tvojich príbuzných. Všetci boli zavraždení, Harry. Je mi to ľúto."

"Čože? Myslel som si, že mali byť chránení!"

"My sme si to mysleli tiež. Keď Voldemort použil tvoju krv, zjavne to spôsobilo viac ako len to, že saťa môže dotknúť. Nechcem ťa do ničoho náhliť, ale Ministerstvo už začalo konať. Keďže ti zomreli poslední pokrvní príbuzní, snažia sa zaistiť ti nového opatrovníka."

"O čom to hovoríte?" spýtal sa Harry, stále ohromený.

"Väčšinou keď osirie maloletý čarodejník, opatrovníctva sa ujme nejaká schopná rodina. Nanešťastie, s tvojou slávou a pretože po tebe ide Voldemort o tvoje opatrovníctvo požiadal Minister."

"Fudge! Ako to? To predsa nemôže urobiť!"

"Harry, prosím upokoj sa. Snažil som sa..." Harry sa ale neobťažoval riaditeľa vypočuť. Vstal a ušiel.

Poslední komentáře
04.06.2015 18:00:23: Ha, tak to se začíná zajímavě komplikovat. Jak je v tom zapletený Popletalsmileysmileytak se mohou začít...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.