...

HP-Zabudnúť dýchať

Zabudnúť dýchať

Ahojky. Tak som tu po takmer týždennej odmlke znovu. Asi vás moc nepoteším, keď poviem, že kapitolka nie je k ani jednej z prekladaných poviedok: je to jednorázovka, na ktorú som narazila úplne náhodou, pretože jednorázovky vôbec nečítam, no v mojej vtedajšej nálade pre mňa veľa znamenala a tak som sa rozhodla preložiť ju a tu je výsledok. Moc vám všetkým ďakujem za komentíky, ktoré ste zo seba dostali a myslím, že môžem pravdivo poznamenať, že žiaden z nich nebol žiadny blábol ani škoda miesta a všetky potešili, tak dúfam, že s nimi neprestanete. Kapče k ostatným poviedkam ešte nemám vôbec preložené, ani začaté a kedy pribudnú záleží opäť na vás. Túto poviedočku venujem Mission, ktorá ma z tej vtedajšej nálady vytiahla a pomohla mi aj s iným projektom, o ktorom sa možno čoskoro dozviete. To je odo mňa na dnes asi všetko. Dúfam, že si užijete čítanie krátkej kapitolky tak, ako som si to užila ja. pp iisis
Harry Potter stál pred Snapovou katedrou. Nebol si ani istý prečo vlastne. V podstate, pomyslel si, to bola dobrá sprostosť, ale musel to vedieť. Musel vedieť, či niekto porozumie jeho pocitom a nanešťastie bol Snape jediný, u ktorého mal aspoň akú takú šancu. Všetci ostastní boli jeho problému až príliš cudzí a vôbec nezáležalo na tom, ako veľmi boli zainteresovaní vo veciach vojny.

Snape Harryho ignoroval, čo mu momentálne vyhovovalo. Vôbec netušil, čo mu vlastne povie, takže mu predstieranie že neexistuje ani veľmi nevadilo. Nebolo to akoby mal hodinu a niečo ho súrilo: mal voľno a bol si istý, že Snape tiež. Harry, nervózny, ako v poslednej dobe pomerne často, bol úplne spokojný s tým, že musí počkať, kým si Snape “všimne”, že tam stojí.

Potom sa Harry rozhodol sadnúť si do prvej lavice. Mohol sa aspoň cítiť pohodlne, keď už musel čakať, kým si Snape vôbec všimne, že existuje a prestane ho ignorovať (čo sa vposlednej dobe tiež stávalo dosť často) alebo na ňom niečo kritizoval. Čím viac na to myslel, tým ťažšie preňho bolo celý tento rozhovor si vôbec predstaviť.

“Čo chcete, Potter?” spýtal sa Snape drzo, čím Harryho vytrhol z myšlienok. Harry mu neodpovedal hneď, snažil sa najprv si usporiadať myšlienky. “No? Ak tam budete len stáť, strhnem vám body.” Sarkastický bastard, ako vždy, pomyslel si Harry. Neistý si, čím začať povedal Harry to, čo mu práve napadlo.

“Prestali ste niekedy dýchať a potom si uvedomili, že neviete, ako znovu začať?” spýtal sa šeptom takým tichým, že si bol istý, že ho Snape nepočul. Až kým nepočul ako mu odvetil.

“Potter, dýchanie je automatická funkcia vášho tela. Jediný spôsob, ako prestať dýchať je, že vám v tom niekto zabráni. Nie je to niečo, čo sa dá zabudnúť.”

Harry nevedel, čo na to povedať a tak len zazrel. Snape musel vedieť, o čom hovoril. Bol na tých stretnutiach. Aj on tam schytal zopár mučiacich kúziel. To bol naozaj tak chladný, že necítil vôbec nič?

“Ako ste to zvládli? Bolesť, neschopnosť niečo urobiť?” spýtal sa Harry. Jeho otázky sa mu formulovali do radu slov, ktoré sa nedali pochopiť, ak ste náhodou nevedeli na čo myslí. Záblesk v profesorových očiach mu potvrdil, že muž vedel, o čom hovorí, takže jeho nasledujúce slová sa nezaryli až tak hlboko.

“Ak ste skončili s nepochopiteľnými otázkami, odíďte skôr ako príde Chrabromil o desať bodov,” varoval ho Snape, no Harry na to nedbal.

“Profesor,” začal Harry, no zastavil sa. Nevedel, ako svoje myšlienky poskladať tak, aby to neznelo ako žobranie. “Nemôžem zo spomienok vymazať tie obrazy. Snažil som sa uzavrieť si myseľ, vyčistiť si hlavu, ale nepomáha to. Už sa mi do hlavy nedostane ani sám Dumbledore a ono to nepomáha!” zakončil to Harry skoro hystericky a všimol si, že si ho Snape pozorne premeral. Tak, a to som chcel byť pokojný, pomyslel si. Vážne premýšľal nad tým, že odtiaľ zdrhne a pokúsi sa na celé toto fiasko zabudnúť.

“Možno by sme v tomto mali pokračovať v mojej pracovni,” ozval sa Snape zkrátka a Harry nasledoval profesora elixírov von z triedy do jeho kabinetu. Nebol tam od toho incidentu s mysľomysou v piatom ročníku a bol trochu zdržanlivý čo sa týkalo opätovného vstúpenia. Ak sa niečo stane…

No napriek svojim pochybám tam vkročil a sadol si na stoličku, na ktorú mu ukázal profesor. Tá tiež privolala isté nie veľmi príjemné spomienky, no Harry sa ich snažil potlačiť.

“Čo si myslel tým, keď si hovoril že “nevieš zo spomienok vymazať obrazy”? Posiela ich Temný pán?” spýtal sa Snape ešte stále tvrdo, ale v hlase sa mu ozvalo aj niečo iné. Nie starosť, to určite nie. Skôr niečo ako…všeobecný záujem. Ale aj tak ho prekvapilo to, že mu o tom Dumbledore nič nepovedal. Veď predsa musel oplácať informácie, ktoré mu Snape poskytoval. Vedel, že Dumbledore narábal s informáciami, ktoré boli presné…tak prečo mu o tom nepovedal?

Harry v odpoveď pokrútil hlavou.

“Nie, nič falošné mi poslať nemôže, aj keď si nie som istý tým, či sa o to v poslednom čase nepokúsil. Nie, keď spím, akosi ma uväzní vo svojej hlave a ja tomu nemôžem zabrániť,” povedal Harry bľabotom. Ale nezáležalo mu na tom. Bude bľabotať ďalej, až kým ho Snape nezastaví. Dosiaľ mu načúval.

“Vie o tom riaditeľ?” chcel vedieť Snape.

 “Samozrejme,” povedal Harry a snažil sa zabrániť zívnutiu. Keď pomyslel na minulú noc, chcelo sa mu spať. Harry vedel, že dnes večer mala byť “párty” a on nechcel zaspať, pretože to by znamenalo, že to celé uvidí skrz Voldemortove oči a to naozaj nechcel. Aj tak by sa tam nič podstatné nedozvedel, takže bude musieť poprosiť domácich škriatkov o galóny kávy…spolu s množstvom smotany a cukru, keďže samotnú chuť kávových zŕn nenávidel. Nič iné mu proti spánku nepomáhalo a Hermiona verejne prehlásila, že je závislý na káve, tak veľa jej v poslednom čase vypil. Už mu nepomáhali ani elixíry.

“Takže…ty vidíš stretnutia,” pridal sa Snape a Harry bol za to vďačný. Aspoň niekto nezabiehal preč od hlavnej témy. Harry bol tak unavený, až jeho myseľ robila divné kľučky, keď sa snažil myslieť rovno.

“Stretnutia, áno,” povedal. “A náhodné rozohovry. Nie je v tom žiaden vzor. Len… keď je naštvaný alebo šťastný alebo…áno. A keď spím.”

“Spal si minulú noc?”

“Nie,” odvetil Harry. “Nechcel som,” bolo jeho vysvetlenie.

“Čo by vysvetľovalo, prečo si nedokázal pripraviť elixír, ktorý zvládla väčšina šiestakov a bol by si ho zvládol aj ty,” povedal Snape nezaujato o elixíre, ktorý robili dnes ako prípravu na jeden oveľa ťažší, ktorý mal prísť o dva dni. Aspoň nám nestrhol body, pomyslel si, ale mohol byť aspoň trochu milý. Harry sa pri tejto myšlienke takmer rozosmial. Snape? Milý? Ani náhodou.

“Navrhujem, aby si šiel do nemocničného krídla a poriadne sa vyspal: zober si voľno po zvyšok dňa. Je malá pravdepodobnosť, že bude stretnutie o takejto hodine,” pokračoval Snape a zdalo sa, že si vôbec nevšimol Harryho tiché chichotanie. Alebo to bol možno dôvod, prečo Harrymu spánok vôbec navrhol. Teda, unavený bol dosť, to sa muselo nechať.

“Ale čo s tými obrazmi,” nenechal sa Harry. “Chcem aby to z mojej hlavy vyšlo. Mysľomysa trochu pomáha, ale stále si ich pamätám.”

“S týmto ti, Potter, nepomôžem,” povedal Snape a odvrátil od neho pohľad. “S tým neviem pomôcť ani sám sebe. Budeš sa s tým musieť naučiť žiť.”

“To je síce pekné, ale vy ste na tých stretnutiach neboli ním,” odpapuľoval mu Harry. “Neboli ste ním, keď sa smial a mučil. Ja som to prežil.”

Snape na Harryho stále nepozrel, čo Chrabromilčana naštvalo.

“Neexistuje aspoň niečo, čo by som mohol urobiť?” spýtal sa Harry zúfalo.

“Pamäťové kúzlo je jediné, čo môže pomôcť. Alebo terapia,” navrhol Snape. “Ja by som uprednostnil terapiu, keďže pamäťové kúzla môžu byť nebezpečné a o stretnutiach budeš snívať aj naďalej. Teraz navrhujem, aby si odišiel. Choď do nemocničného krídla a vypýtaj si elixír na spánok bez snov, alebo choď na izbu, ale ja mám stretnutie s riaditeľom a nerád by som prišiel neskoro,” začal Snape skoro milo ale zakončil to podráždeným vrčaním, a tak Harry vstal a rozhodol sa odísť. Snape má dosť výrazné výkyvy nálad, pomyslel si s prekrásnou myšlienkou na to, ako by mal ísť na terapiu skôr Snape ako on. Samozrejme, keďže to bol on, kto to navrhol, možno už dáku tu terapiu absolvoval.

Cítiac sa o niečo lepšie, lebo niekto, aj keď bol značne drzý, pochopil o čom hovoril zamieril Harry ku dverám.

“Potter?” spýtal sa Snape a Harry sa k nemu otočil. “Toto nič nemení. Ani náhodou. Jasné?” Harry prikývol a opustil miestnosť, pričom za sebou zavrel dvere. Na poslednú chvíľu sa rozhodol zamieriť do nemocničného krídla so zámerom porozprávať sa s Madame Pomfreyovou. Možno mu bude vedieť poradiť.

Ale Snape sa mýlil. Niečo sa zmenilo. Opäť sa cítil, akoby vedel dýchať. Bol to prekrásny pocit, aj keď musel stále spraviť niečo s tými obrazmi. Spomenul si ako opäť dýchať a to bolo to jediné, na čom mu teraz záležalo.

Poslední komentáře
18.09.2007 09:03:09: Tohle je super ... jinak ten pocit má asi občas každý... a je fajn, když ti někdo připomene, ak se n...
17.09.2007 08:46:22: Pěkná jednorázovka, to chvilkové souznění Severuse a Harryho, že něco mají společného, ikdyž velmi s...
16.09.2007 20:43:49: Iisis máš můj obdiv a smekám ti, protože to, co jsi udělala mi doslova vyrazilo dech... Sotva jsem ...
16.09.2007 15:20:20: suprový =o))...je to moc pěkný mě se nikdy nepodaří jen tak narazit na takový pěkný povídky, jako ty...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.