...

HP-Opustený

Kapitola štvrtá: Útek

Kapitolka štvrtá :D keby som sa sem zajtra nedostala, tak krásne Vianoce vám všetkým :-)
Hodiny v jeho pracovni odbili ďalšiu hodinu.

Pol jedenástej.

Severus si cez svoju čiernu tuniku prehodil vestu z čiernej kože. Svoj výzor ucelil jednoduchým čiernym plášťom. Do pošvy na zápästí umiestnil neregistrovaný prútik a skontroloval, či má v čižme skrytý ten registrovaný. Okolo pása si upevnil opasok, na ktorom boli v rôznych oddeleniach uložené starostlivo povyberané elixíry a vrecúško dymových kapslí. Vyhrnul si rukáv na ľavej ruke, kam si skryl svoju tajnú zbraň. Po bokoch mu viseli dve dýky. Tvár mu od koreňa nosa až po bradu zakrývala čierna šatka.

Naposledy prekontroloval svoj opasok a ostatné zbrane aby sa uistil, že nič nezabudol. Potom si cez plecia prehodil smrťožrútsky plášť. Hlavu si prekryl kapucňou. Zhlboka sa nadýchol a v ruke zovrel malý disk, ktorý obdržal skôr v ten deň, spolu s vrecom prenášadiel a neregistrovaných prútikov, ktoré si vložil do vnútorného vrecka v plášti.

„Vici,“ aktivoval Severus prenášadlo. Okamžite pocítil ťah pri pupku, ktorý ho odmiestnil z miestnosti. Primiestnil sa na útesy Ostrova nárekov, na ktorom dul chladný severák od Severného mora. Mykol zápästím, do ruky mu skočil prútik, a pohľadom na pevnosť nad sebou sa ubezpečil, že si jeho príchod nik nevšimol. Keď nikoho nezbadal, zamračil sa.

„To je divné,“ zamumlal. Keď kráčal k zadnej bráne, v myšlienkach dúfal, že Kingsley jeho odkaz obdržal a dal na jeho radu.  Stuhol, keď pocítil tlak proti-premiestňovacích obranných zaklínadiel. Ešte raz pozrel na pevnosť a pokojne začal detekčnými zaklínadlami zisťovať, aké obrany na zadnej bráne vyčarovali.

O hodinu neskôr si Severus otrel pot z obočia. Takto náročné zaklínadlá naposledy zneškodňoval veľmi dávno a zabudol, koľko energie ho to predtým stálo. Aurori na dvere umiestnili sedem rôznych vrstiev obrán vrátane takých, ktoré každého s Temným znamením odzbrojili a vyradili z činnosti na zhruba štyri dni. Práve táto kliatba ho stála najviac síl, no nakoniec sa mu podarilo objaviť v zaklínadle slabosť a využiť ju.

Vtom začul ako sa ktosi primiestnil, stočil sa a pred sebou uvidel troch smrťožrútov.

„Ach, veľmi dobre,“ povedal tlmene. Vytiahol vrece s prútikmi, ktoré im rozdal. „Všetkých zhromaždite a dajte im prútik. Musíte ich zaviesť k tejto bráne. Na zbytku ostrova sú obrany stále neporušené a nedostaneme odtiaľto nikoho bez toho, aby sme spustili alarmy. Počkám tu na vás s prenášadlami. Pracujte ticho a rýchlo. Ak narazíte na stráže, robte čo musíte. Teraz už chodťe!“

„Neodchádzajte bez nás, profesor,“ sykol jeden zo smrťožrútov. Severus ho schmatol za habit a pritiahol ho k sebe.

„Nehubuj, Montague,“ zavrčal. „Toto nie je hra! Choď už!“ Na to ho od seba odhodil a sledoval, ako všetci traja zmizli v temnote. Teraz mu zostávalo len čakať.

Minúty ubiehali. Severus stál a čakal na znamenie, že prišiel Rád, na signál, že sa primiestnil oddiel aurorov, no pevnosť zostávala mĺkva ako hrobka. Keď začul kroky, ktoré k nemu rýchlo smerovali, namieril tým smerom prútik. Ten však sklopil, keď si všimol bielu masku. Znovu strčil svoj prútik do pošvy a rozdával prenášadla oslobodeným smrťožrútom prúdiacim cez bránu.

„Zoberte si jedno z prenášadiel,“ povedal mužom, ktorí sa okolo neho zhromaždili. „Zoberú vás priamo k Temnému pánovi. My pôjdeme rovno za vami.“ Jeden za druhým muži so zábleskom svetla mizli. Z chodby sa ozval výkrik.

„CHOĎ!“ zreval Severus a hodil vrece s prenášadlami Jugsonovi. Z opaska uvoľnil dve dymové kapsule a vyhodil ich ku stropu. Kapsule sa otvorili a vypustili dym, ktorý zahalil Aurorov aj posledných väzňov s prenášadlami. Poslední dvaja smrťožrúti vybehli cez bránu, keď sa rozoznel alarm. Severus rýchlo vytiahol svoje vlastné prenášadlo.

Stupefy!“ skríkol ktosi za ním. Snape sa hodil k zemi a vyhol sa tak červenému lúču, ktorý vzápätí opätoval vlastnou ofenzívou.

„Vypadnite odtiaľto!“ zreval na Montagua a ostatných. Potom namieril prútik na oblohu.

„MOSMODRE!“ zakričal. Vzápätí zamumlal heslo k svojmu prenášadlu a odmiestnil sa vo chvíli, keď smrtiaca kliatba zasiahla skalu, za ktorou sa ukrýval. Auror, ktorý kliatbu vyslal vybehol spoza brány a zastavil sa. Mával rukami tak, aby v geste obsiahol celý vchod.

„Prelomili obrany,“ zalapal po dychu šokovane. Otočil sa k mladému aurorovi za sebou. „Pošli po Dawlisha, okamžite!“

„Áno, pane,“ odvetil mladý muž a rozbehol sa smerom do pevnosti.


Severus tvrdo dopadol na dlážku v prijímacej miestnosti. Chodbami sa šíril šialený smiech.

„Áno!“ zreval Voldemort víťazoslávne. „Skvelá práca, Severus! Skvelá práca,“ povedal a prešiel k Severusovi. Chytil ho za plece.

„Poďte bližšie, priatelia moji,“ zvolal. „Poďte bližšie.“ Smrťožrúti okolo dvojice rýchlo sformovali kruh. Severus videl, ako sa na tvárach nezakrytých maskami zračí úžas nad jeho novou pozíciou po Voldemortovom boku.

„Konečne,“ začal Voldemort, „je nás dosť na to, aby sme zahájili priamočiare útoky.“ Otočil sa k Severusovi a intezívne naňho hľadiac pokračoval.

„Ak zničíme všetkých chlapcových obrancov, bude jednoduchšie zajať ho.“ Severus sa prinútil ku krutému úsmevu, zatiaľčo v hlboko v mysli oklumenciou zahaľoval všetky myšlienky týkajúce sa Rádu.

„Začneme s tými, ktorí sú chlapcovi najbližší,“ oznámil im Voldemort. „Greyback, zhromaždi svojich vlkov a postarajte sa o Lupina. Napríklad počas najližšieho splnu?“

„Bude mi potešením, pane,“ zavrčal Greyback.

„Bella, moja milá,“ otočil sa k nej Voldemort. „Chcem aby ste sa s Luciusom dohodli, zobrali si posily a zničili Weasleyovcov. Ale chcem, aby ste zajali ich dievča a priniesli ju sem. Bude Potterovým uvítacím darčekom.“

„Áno, pán môj,“ odvetila Bellatrix.

„A čo s ich najmladším synom, môj pane?“ spýtal sa Lucius chrapľavým hlasom. „S Potterovým najlepším priateľom?“

„Toho chlapca nechcem,“ sykol Voldemort, „ani humusáčku. Chcem, aby ste sa ich zbavili.“

„Samozrejme, môj pane,“ povedal Lucius a sklonil hlavu,

„Potom sa zameriame na ostatných,“ pokračoval rozhodne Voldemort. „McGonagallová, Moody, Doge. Ak budete počuť o iných, okamžite mi to ohlásite.“

„A prečo nám o ostatných nemôže povedať náš špeh, pán môj?“ vyprskol Dolohov s tvárou zelenou od závisti. „Strávil s nimi kopu času. Určite pozná pár mien.“

Crucio!“ skríkol Voldemort. Dolohov sa zviezol na zem a zvíjal sa pod účinkaim kliatby. Voldemort kliatbu zrušil a prešiel k nemu,

„Obávam sa, že si v Azkabane zabudol pamätať na to, kde je tvoje miesto, Antonin,“ šepol Voldemort. „Pre tvoje dobro dúfam, že nebudeš potrebovať viac než jednu pripomienku.“

„N-n-nie, p-p-pane,“ koktal Dolohov. Voldemort sa uškrnul.

“Good,” said Voldemort. “And to answer your question, Dumbledore placed the names of all Order members under a Fidelius. Severus is not the Secret-Keeper, therefore he cannot reveal to us all of their names. We know a few for certain, as they are most outspoken in their stance. They will be the first to fall.”

„Veľmi dobre,“ okomentoval jeho odpoveď Voldemort. „A aby som zodpovedal tvoju otázku, Dumbledore všetky mená členov Rádu začaroval Fideliovým zaklínadlom. Severus nie je Strážcom tajomstva, preto ich nemôže odhaliť. O niektorých vieme s istotou, pretože svoj postoj otvorene vyjadrujú. Tí sú na rade prví.“

Miesnosť naplnil krutý smiech. Severusa striaslo.


Harry sa aj napriek teplému vánku vejúcemu cez nanovo zamrežované okno chvel pod molami prežratou prikrývkou. Keď ho Vernon prichytil ako sa snaží vyliezť z okna, vybral si jeden deň dovolenky aby mu na okno opäť namontoval mreže. Svoj hnev ventiloval agresiou. Taktiež sa presvedčil, že Harry nedostal žiadne jedlo. Panika, ktorá Harryho spočiatku pochytila sa časom otupila do neochotného zmierenia sa so svojím osudom. Bol bezbranný. Hedwigu poslal s Ginny, jeho prútik bol prinajlepšom zamknutý v kufri odloženom v prístenku pod schodmi a Rád mu sľúbil, že ho nechá napokoji až kým ich on sám neskontaktuje. Keď konečne dostal to čo chcel, bolo to to posledné, čo potreboval.

Vyskočil z postele, keď sa zvonku otvorili dvere. V nich stál Vernon s tvárou celou červenou od zúrivosti.


Kingsley sedel v kresle v Minervinej pracovni. Posledný týždeň bol totálnou katastrofou. Ani nie dvanásť hodín po tom, čo Scrimgeour prikázal premiesniť jednotku aurorov z väzenia, utieklo z Azkabanu dvanásť smrťožrútov. A ako keby toho bolo málo, začali sa šíriť šialené klebety o tom, že je Scrimgeour smrťožrút a o úteku vedel skôr než sa uskutočnil. Kravina.

Ale Kingsley o úteku dopredu vedel. Dostal varovanie a nič nespravil. Pocit viny je taká sviňa. Na jeho nálade mu nepridala ani téma monentálnej diskusie Výboru.

„Nič si nenašla?“ spytoval sa Moody. „Dumbledore si musel jeho adresu niekde zaznamenať-“

„Prezrela som všetko, Alastor,“ odvetil Minerva dotknuto. „Nič som nenašla.“

„Ako je možné, že niekto niekde pracuje a nezanechá po sebe zmienku o svojej adrese? Prečo by to robil?“ ozval sa panovačne Remus.

„Pravdepodobne preto, aby sme ho v prípade, že by sa niečo podobné stalo nedokázali nájsť,“ povedal zatrpknuto Kingsley. „Osobne si myslím, že máme na práci dôležitejšie veci, než márniť čas nezmyselným hľadaním prekliateho ducha.“

„Aké napríklad?“ vyprskol Remus.

„Och, čo ja viem,“ odvetil podráždene Kingsley, „čo tak chytať tých dvanástich smrťožrútov, alebo zistiť prečo považoval Voldemort za potrebné oslobodiť ich práve teraz. Myslím, že to sú oveľa dôležitejšie témy, o ktorých by sme mali hovoriť.“ V miestnosti zavládlo zamyslené ticho.

„Čo ta podráždilo, chlapče?“ spýtal sa Moody. „Vieš, že Snape pracuje pre toho bastarda. Ak ho nájdeme, bude to pre Voldemorta najtvrdší úder.“ Kingsley si povzdychol a prehrabol si rukou vlasy.

„Prepáčte,“ klamal, „som len unavený. Strčil si ruky do vreciek a povzdychol si, keď sa v miestnosti opäť rozpútala debata o Snapovom možnom úkryte. Na toto sa do Rádu neprihlásil. Keď ho Moody prvýkrát kontaktoval, Kingsleyho nadchlo, že konečne bude môcť reálne bojovať proti Voldemortovi. Jeho pozícia v jednotkách aurorov ho v tomto smere neuspokojovala, keďže bol večne zahrabaný pod množstvom papierov a nekonečných míľach červenej pásky. V Ráde mohol konečne využiť všetky skúsenosti a zručnosti, ktoré získal počas štúdia na Akadémii. Mohol bojovať proti smrťožrútom a vďaka Severusovi dostať aj k informáciam o Voldemortových plánoch.

Ale teraz- teraz sa zdalo, že celý Rád zošalel. Všetci sa chceli pomstiť na jednom mužovi- mužovi, o ktorom Kingsley neveril, že bol taký zlý a zákerný za akého ho považovali. Počas posledného týždňa Kingsley spomínal na časy, keď sa Severus ukázal na porade Rádu a do najmenšieho bolestivého detailu opisoval Voldemortové plány, hlavne ak išlo o Harryho. Dokonca by povedal, že Severusovi na tom chlapcovi záležalo, aj napriek neochote z Harryho strany. Ak Voldemort plánoval útok na Harryho, verili Severusovi, že spraví všetko vo svojich silách, aby jeho plány zmaril. Slová z lístočka, ktoré si Kingsley opakoval stále dokola, v jeho srdci zasadili semienko pochybností. Tieto pochybnosti spolu s Albusovými tvrdými slovami na Phineasa v deň pohrebu ho nútili prehodnotiť svoj názor na to, čo sa naoaj udialo.

„Tak,“ povedala Minerva napokon, čím Kingsleyho vytrhla zo zamyslenia. „Myslím, že sme pre dnešok spravili všetko, čo sa dalo. Pošlite každému patronusa. Povedzte im, že poradu nebudeme mať kým nenájdeme nový hlavný stan. Stretnutia Výboru budú pokračovať. Dobrú noc, páni.“

Kingsley vstal a okamžite odišiel. Nemal náladu na nezmyselné keci, ktoré sa nakoniec určite vrátia k Severusovi. Bolo mu zle z toho, ako boli všetci zaslepení, ako nevideli nič okrem pomsty. Nastal čas aby niekto zistil, komu presne je Severus verný.

Potreboval plán.

Poslední komentáře
27.10.2010 13:28:35: Mohla bys nám prozradit, kdo je autorem?smiley${1}
10.10.2010 20:41:40: bude...hned ako sa k nej dostanem...maj so mnou trosku strpenia..nestiham skolu..ale pri prvej prile...
07.10.2010 08:42:40: a nová kapča nebude? Pekne prosíííím.smiley${1}
13.09.2010 22:39:16: Páni, tak toto vypadá jak perfektní povídka. smiley zatím ty čtyři kapitoly byly super: akce, napětí a...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.