...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola štvrtá: Pochmúrna búrková noc

Tak sa mi ešte dnes, v prvom dni nového roka podarilo doprekladať ďalšiu kapitolku k tejto úžasnej poviedke :D Dúfam, že týmto len potvrdím to, čo som povedala už ráno: ako na Nový rok tak po celý rok. Ak sú tam chyby, či nejasnosti, može za to nedostaok spánku, ktorý som si v posledných 40 hodinách užila (spala som jeden a pol hodiny) a potom aj to, že som momentálne v Čechách a na počítači, na ktorom sa preklad uskutočňoval nie je slovenská klávesnica a ten počítač mal sklony k opravovaniu mojich slovenských slov na tie české :D výnimočne som to po sebe čítala a opravovala, no mohlo sa stať, že mie niečo ušlo tak odpustite :D trošku som sa rozpísala, no ešte chcem túto kapitolku venovať a venujem ju tým, ktorí zareagovali na moju výzvu a nebojácne sa pustili do prekladov anglických, nemeckých a francúzskych poviedok (vy viete kto ste) :D takže veľa úspechov do nového roka :D is
V krajine vládla čiernočierna tma a husto pršalo, keď sa zrazu v strede ničoho s jemným puk objavili dve postavy. Jedna z nich si šťavnato nadávala popod nos a s nenadšeným povzdychnutím si okolo seba tuhšie obtiahla habit.

Postava druhá nespravila nič a jedine jemne pozdvihnutá brada by pozorovateľovi napovedala, že dážď vôbec zaznamenal. Niežeby sa v tomto strede ničoho nachádzal hocijaký pozorovateľ. Nebol tam ani dom ani niečo, čo by aspoň vzdialene pripomínalo úkryt.

Nakoniec sa nehybná postava otočila k tej nadávajúcej a aplikovala na ňu voduodpudzujúce kúzlo, za čo mu daná postava odpovedala šomraním, ako mali radšej použiť hop-šup práškovú sieť alebo sa aspoň premiestniť rovno do domu.

„Môj dom nie je k hop-šup práškovej sieti pripojený, pane,“ vysvetlil Potter pokojne snáď po tretíkrát. „A obranné kúzla, ktoré ho chránia nám nedovolia premiestniť sa bližšie ako sem. Teda vám to nedovolia, ale myslel som si, že uvítate moju spoločnosť, než chodiť po týchto kopcoch sám.“

Zo zazerania jeho spoločníka ľahko usúdil, že ten s tým viac než nesúhlasil.

V Snapovi vrela sopka. Nielenže ho prinútili opustiť hrad a tráviť čas v Potterovej spoločnosti po bohvieako dlho, ale všetko sa to udialo v priebehu menej než dvoch hodín, čím mu neposkytli ani čas na prípravu ani šancu na to, aby sa ten šok vstrebal.

Albus navrhol, že Potter strávi noc v nemocničnom krídle, zatiaľ čo sa Snape na svoj odchod náležito pripraví a zbalí si všetko potrebné, ale Potter znovu prejavil svoj nesúhlas tým chladným kamenným hlasom a Albus, šťastný z toho, že sa s chlapcom znovu stretol mu prikývol na všetko.

Takže Snapa nahnali do jeho podzemia so sotva dostatkom času na to, aby si zbalil svoje osobné veci, nehovoriac o jeho knihách, elixíroch a prísadách.

Keď sa vrátil na ošetrovňu, so svojimi dvomi kuframi bezpečne zmenšenými a uskladnenými v jeho vreckách, sedel Potter na posteli, akoby ho jeho okolie ani v najmenšom nezaujímalo, obskakovaný hordou vzrušených žien.

„Ak by som mohol odvrátiť tvoju pozornosť od fanklubu, Potter,“ vyštekol a ignoroval znechutené pohľady, ktoré k nemu prichádzali zo všetkých strán. Potter sa k nemu otočil. „Zbalil som si pracovné nástroje a osobné veci. Teraz sa poobzerám po nezbytných elixíroch a pobalím si svoje zásoby. Asi o päť hodín…“

„To nebude potrebné, profesor. Toto všetko môžete urobiť v mojom dome, garantujem vám, že vám zoženiem všetky potrebné prísady.“ Prerušil ho ten fagan pokojným hlasom i vzhľadom, no jeho oči boli naplnené akousi zúfalou žiarou, ktorá ho prinútila uvedomiť si, ako veľmi chcel odtiaľ Potter zmiznúť.

V každej normálnej situácii by Majster elixírov naschvál naťahoval čas aby sa uistil, že sa Potter od čakania zblázni, ale nezabudol na Potterovu tak trochu násilnú reakciu na problém zatvorených dverí, ktorý sa udial len pred niekoľkými hodinami a tak sa podriadil.

Koniec koncov, Potter sa práve dozvedel správy o dôležitosti jeho prežitia, ktoré, ako sa zdalo, ho trápili viac ako samotná smrť.

„Tak teda dobre,“ zamumlal a zúfalo sa snažil nedať najavo, že sa vzdal. „Čím skôr s touto maškarádou skončíme, tým lepšie.“

Odpoveďou mu bolo krátke prikývnutie. „Viac s vami ani nemôžem súhlasiť, profesor. Môžeme teda vyraziť?“

„Ale ako sa s tebou skontaktujeme v prípade zmeny situácie, chlapče drahý?“ prerušil Harryho odchod Dumbledore. „Musíme vedieť, kde ťa nájsť a je samozrejme dôležité pravidelne sa stretávať. Koniec koncov, musíme diskutovať o vývoji tvojej terapie.“

Podľa toho, ako Potterova tvár potemnela bolo jasné, že sa mu nápad pravidelných stretnutí ani v najmenšom nepozdával. Ale riaditeľova tvár teraz nadobudla prísny výraz a Snape ho poznal natoľko dobre, aby vedel, že v tomto neustúpi. Tento pohľad zjavne poznal aj Potter, pretože po chvíľkovom zaváhaní prikývol.

„Pošlem vám sovu, ktorá ma nájde,“ ponúkol mu. „Všetko ostatné doriešime v listoch. Ste už teraz s riešením spokojný, riaditeľ?“

A riaditeľ s nadšením súhlasil, s iskričkami v očiach im poprial šťastnú cestu a zamumlal radu: „Dobre sa o chlapca postaraj, Severus!“ To Snapa prinútilo vymyslieť si nové kolo bolestivých smrtí všetkých ľudí, ktorých poznal.

A teraz bol tu, nech už to bolo kdekoľvek, mrzol a bol unavený a s náladou hlboko pod bodom mrazu.

Ako sa tak brodili blatom a špinou, Potterova tvár bola nečitateľná. Zdalo sa, akoby teraz kráčali viac než polhodinu, ale muž ticho neprerušil, za čo mu bol Snape vďačný. Nikdy si nezvykol na nezmyselné bľabotanie, ktoré mnoho ľudí tak milovalo a zabávali ním ostatných. Niežeby Potter cítil potrebu zabaviť ho.

Nakoniec mladý muž pozdvihol ruku a ukázal do temnoty, pričom sa na starého učiteľa letmo usmial.

„Už sme skoro tam,“ vysvetlil a opäť vykročil.

Snape v temnote pred a za nimi nezaznamenal žiaden rozdiel. Tu sa zjavne nikto neobťažoval s pouličnými lampami či lanternami a on nevidel žiadne rozsvietené okno, ktoré by mu v orientácii pomohlo.

„Kde to vlastne sme?“ spýtal sa naštvaný z toho, že bol prinútený zo všetkých ľudí na svete dôverovať práve Pottterovi.

“Skye,” odvetil Potter nonšalantne. „V severnej časti. Mám tu chalupu.“

„Takže tu si sa po celý ten čas ukrýval?“

V tvári osvetlenej mesiacom sa odrazilo niečo ako bolesť.

„Bývam tu len posledné štyri roky, profesor. Predtým… som cestoval. Medzi iným.“

To si Snape dokázal predstaviť. Harry Potter, vyhrievajúci sa na slniečku, zatiaľ čo oni naháňali smrťožrútov a strachovali sa oňho. Teda nie Snape, samozrejme. Ten sa o Pottera nestrachoval nikdy.

Zamýšľal sa nad tým, či by sa mal s niektorými zo svojich myšlienok podeliť aj s Potterom, Keď v tom sa pred ním z ničoho nič objavil dom. Sotva pred sekundou tam ešte určite nebol, ale teraz tam stála stredne veľká chalupa so starými drevenými vchodovými dverami.

Potter si zhlboka uľavene povzdychol, priložil dlaň na tmavé drevo a zašepkal heslo, ktoré Snape nedokázal zachytiť. Dvere sa otvorili a Snape sa pohol smerom k nim, no od jeho cieľa ho zdržal silný stisk na jeho ruke.

„To nie je veľmi dobrý nápad, profesor,“ ozval sa Potter. „Obranné kúzla sú veľmi silné a reagujú len na moju mágiu. Musím vás domu predstaviť skôr ako vás pustím dnu.“

Predstaviť ma domu, vytáčal sa Snape keď pozoroval ako Potter znovu položil ruku na drevo. Vždy som vedel, že bol sentimentálny, ale teraz sa dokonca priatelí s domami.

Nič nečakané sa neudialo no po zhruba piatich minútach Potter ustúpil a natiahol uvítaciu ruku.

„Povolil som vám neobmedzený prístup,“ oznámil.

„Predpokladám, že chceš, aby som ti teraz poďakoval za tvoju dôveru,“ vyprskol Snape a nezáležalo mu na tom, že to znelo tvrdohlavo. Bol unavený, podráždený a v mysli sa mu neustále objavovali obrazy jeho horiaceho krbu a pohodlného kresla umiestneného hneď pred ním.

„Ani nie,“ Potter mal toľko drzosti aby sa opäť usmial. „Koniec koncov, bol som to ja, kto vás sem dotiahol proti vašej vôli. A vďaka od vás by ma nehorázne šokovala, profesor.“

Nevediac ako okomentovať tú neuveriteľnú aroganciu naňho Snape jednoducho zazrel a pretlačil sa okolo neho dovnútra, zanechajúc Pottera vonku samého v daždi.

Interiér chalupy bola tá najdivokejšia zmes muklovských a čarodejníckych vymožeností, akú Snape kedy videl. Potter bez slova rozžal svetlá a vyzliekol si plášť, zatiaľ čo Snapove oči blúdili od malej vstupnej haly k niečomu, čo bola zjavne obývačka. Na jeho prekvapenie boli steny rozľahlej miestnosti lemované knihami rôznych veľkostí a farieb.

„Pracujem vo výpredajovom kníhkupectve,“ povedal mu Potter. „Teda, pracoval som, pokiaľ mi to neznemožnili tie záchvaty. Nemôžem začať blednúť pred zrakmi šokovaných ostrovných obyvateľov, no nie?“

Potter čakal, kým sa aj Snape mlčky nezbavil svojho plášťa. Snape sa snažil predstaviť si slávneho Chlapca, ktorý prežil ako asistenta v starom, zaprášenom kníhkupectve a veľmi mu to teda nešlo. Chvíľku zvažoval jednu zo šťavnatejších poznámok, ale nemal práve náladu na neviazaný rozhovor, či vlastne akýkoľvek rozhovor. Zdalo sa, že si Potter jeho nálady všimol, pretože ho potichu zaviedol do malej kuchynky a ponúkol mu miesto na sedenie za starým stolom z čerešňového dreva, ktorý Snape ohodnotil zavrčaním.

„Musíte byť hladný, profesor, alebo aspoň ja určite som. Nedáte si vývar? Je zo včera, ale verím…“

„Rád by som sa pustil do práce, Potter,“ vyštekol Snape. Všetky tieto lichôtky sú len stratou času. Ukáž mi izbu, ktorú môžem využívať a nechaj ma na pokoji.“

Chvíľku sa zdalo, že bol Potter prekvapený, no potom sa znovu usmial a Snape musel potlačiť vzdychnutie. Zdalo sa nemožné toho idiota vyprovokovať a zatiaľ čo nenávidel tú nepredvídateľnú povahu chlapca, ktorého kedysi poznal, bola mu milšia ako tento tajomný mužov pokoj.

„Samozrejme, profesor,“ súhlasil Potter. „Mal som to vedieť. Tadiaľto, prosím,“ ukázal na dvere na opačnom konci miestnosti a Snape ich otvoril až zavŕzgali v pántoch v očakávaní malej skladnej miestnosti.

Čo ale nečakal bolo elixírové laboratórium, perfektne vybavené a zariadené.

Pomaly do labáku prešiel a pripravil sa na to, ako tam všetko skritizuje, no nemohol nájsť nič, čo by sa vymykalo jeho štandardom. Miestnosť bola osvetlená len sviečkami a fakľami, ktoré Potter zapálil mávnutím prútika, takže nemohla žiadna elektrická energia narúšať citlivú a často nestabilnú mágiu využívanú pri príprave elixírov. Stoly a podložky boli tak sterilné ako nástroje na nich uložené a vo svetle ohňa sa odrážala zbierka kotlíkov vyrobených snáď z každého materiálu.

Poličky s prísadami obiehali okolo stien a Snape svojou kritickou inventúrou zistil, že tam nechýbala ani jedna zo základných prísad a na použitie tam čakalo aj množstvo tých exotickejších.

No to, čo ho najviac prekvapilo, boli zásoby samotných elixírov. Liečiace elixíry boli bezpečne uskladnené pri elixíroch proti bolesti, elixíre na spánok bez snov, Veritasere a dokonca tam bol aj Všehodžús. Čo ho však prinútilo šokovane zasyčať bola zbierka malých krištáľových fľaštičiek naplnených šarlátovou tekutinou.

S trasúcimi sa rukami po jednu z nich siahol, vyňal korkovú zátku a pričuchol k nej. Nebolo o tom pochýb. Bolo to zahaľujúci elixír, ktorý pred rokmi vynašiel pre Temného pána, používaný na zakrytie magickej stopy pred detekciou.

Pamätal si, koľko krkov bolo prinútených tekutinu prehltnúť, koľko čarodejníkov a čarodejníc prišlo o nádej na záchranu kvôli tejto nevinnej šarlátovej tekutine. Jeho ruky sa hrozne roztriasli, keď flakón vrátil na miesto a otočil sa k Potterovi.

„Ako si sa o tomto elixíre dozvedel?“ vydýchol šokovane.

Jeho temné roky a ich ešte temnejšie spomienky, ktoré boli len pred chvíľou tak vzdialené sa všetky vrátili v návale, ktorý ho takmer zavalil. Jeho krutosť a hrôza, ktorú vyvolával, jeho zrada a neopísateľné horory, ktoré spáchal v mene udržania si svojej pozície ako špióna…

„Vy ste ho vynašli, nie je tak?“ Harry sa smutne usmial, keď mu odpoveďou bolo len tiché prikývnutie. „Voldemort to po mojom únose použil aj na mne,“ začal potichu vysvetľovať Harry. „Zopár flakónov som si po jeho smrti zobral so sebou, mysliac si, že mi budú užitočné. Zabralo to trochu času, nakoniec som bol schopný ho sám vyrobiť.“

V normálnej situácii by sa bol zasmial nad tým, že bol Potter schopný zreprodukovať niečo, čo on vymyslel, no teraz ho ešte stále mátali spomienky a všetku energiu vkladal do udržania svojej nezaujatej masky, kým sa vnútri snažil potlačiť démonov svojej minulosti.

No aj tak, Potter musel niečo spozorovať, pretože jeho oči potemneli a akýkoľvek humor sa z jeho tváre vytratil.

„Nechám vás teda pracovať, profesor,“ prehlásil. „Ak budete čokoľvek potrebovať, neváhajte a zavolajte.“

Trvalo mu takmer desať minút kým si zrovnal dýchanie a uvoľnil stiahnuté svaly na chrbte, desať minút trpkých spomienok a nereálnej bolesti na jeho ľavom predlaktí.

Zatratiť Pottera za to, že mu to znovu pripomenul. Ale teraz s tým aj tak nemohol nič spraviť. Mohol len pracovať tak rýchlo ako to bolo možné, aby sa čo najskôr vrátil do Rokfortu.

To bol ten dôvod, prečo Snape potlačil spomienky späť do zákutí svojej mysle a začal sa vybaľovať. Asi o hodinu neskôr sa dvere znovu otvorili. Snape podvihol hlavu aby na rušiteľa zazrel, ale Potter len položil tácku, ktorú niesol a bez slova sa stratil.

Vývar bol celkom dobrý, vlastne tak, ako bol čerstvo upečený chlieb a Snape hĺbal nad tým, kto pre Fagana, ktorý prežil varil, kto sa oňho staral, no čoskoro sa opäť ponoril do práce.

Boli asi tri hodiny po polnoci, keď konečne skončil.

„Potter!“ vyštekol a dvere laboratória sa o niekoľko sekúnd otvorili. Potter zjavne čakal niekoľko uplynulých hodín v kuchyni a čakal na to, kým ho zavolá.

„Áno, profesor,“ spýtal sa, „čo pre vás môžem urobiť?“

Snape si odfrkol. Potterova neutíchajúca starostlivosť ho znervózňovala a liezla mu na nervy. Ten chlapec ho vždy nenávidel a pravdepodobne si Snapa vyžiadal len preto, aby ho mohol ďalej trápiť.

„Toto sú prísady, ktoré budem potrebovať,“ zamručal a podal mu kus pergamenu. „Neočakávam, že sa k väčšine z nich dostaneš. Budem sa musieť vrátiť do Rokfortu…“

„O to sa postarám, profesor,“ prerušil ho Potter pokojne. „Môžem vám teraz ukázať vašu izbu?“

„Nie, môžeš mi poskytnúť svoje spomienky.“

Pri tomto mladík viditeľne pobledol. Natiahol si dlane, stiahol zreničky, akoby očakával útok.

„Ako na to pôjdeme?“ spýtal sa hlasom stíšeným takmer do šepotu. „Vstúpite do mojej mysle?“

„Nie,“ odvetil Snape, užívajúc si trhlinu, ktorá sa konečne objavila v Potterovom sebaovládaní. Prečo z toho robiť takú drámu? Spomeň si ako si sa cítil, keď vstúpil do tvojej mysľomisy, pripomenul mu vnútorný hlas, ktorý sa až príliš podobal na Albusov, no on ho ignoroval.

„Vyjmem všetky spomienky, ktoré dosahujú určitý level stresu a bolesti a potom ich budeme chronologicky skúmať a hľadať v nich náznaky štiepenia tvojho jadra s pomocou mojej mysľomisy.“

Keď spomenul mysľomisu, Potter sklonil hlavu a Snape videl ako sa po jeho tvári rozliala červeň. Teda, pomyslel si neveriacky, koľko rokov mal ten chlapec, že sa tu červenal ako dievča?

„Čo sa toho týka, profesor,“ zamumlal Potter, „myslím, že som… sa nikdy za ten incident v piatom ročníku neospravedlnil. Stále je… mi to veľmi ľúto, pane a tak ako vtedy.“

A znovu ho Harry Potter prekvapil tak, že z toho dočasne onemel.

„Zabudnime na to,“ zavrčal nakoniec Snape, nechcel to teraz rozoberať. Skvelé! Potter nebol naspäť viac ako deň a Snape sa už teraz nedokázal sústrediť na svoju prácu kvôli emocionálnym výkyvom, ktoré spôsobil. „Si pripravený?“

Potter len prikývol a vyhol sa pohľadu svojho predošlého profesora. Jeho oči dopadli na zbierku malých flakónikov usporiadaných na kraji jedného stola.

„Ak sú tie fľaštičky pripravené na spomienky,“ neodpustil si poznámku, „nebude ich dosť. Potrebujete ich viac.“

„Priniesol som so sebou dvadsať flakónov, Potter,“ vyprskol Snape, keď jeho šok a prekvapenie zahalila obvyklá podráždenosť. „Nebuď tak melodramatický aby si veril, že ich všetky naplníme. Nastavil som level stresu na tie spomienky dosť vysoko.“

„Robte ako myslíte,“ pokrčil Potter plecami, znovu pokojný a ponúkol mu jeden zo spánkov.

Snape si popod nos zanadával, zodvihol prútik a priložil ho k Potterovej bledej pokožke. Do tohoto spôsobu selektovania spomienok investoval značnú časť svojho času, no nečakal, že by to Potter ocenil.

Začal s tými najstaršími spomienkami, jednu za druhou vynímal tie, ktoré spĺňali jeho stanovené limity a hýbal sa smerom vpred, čo sa toku času týkalo.

Po desiatich minútach bolo naplnených dvadsať flakónov. No zdalo sa, že spomienok bolo neúrekom.“

Snape civel na rad sklenených fľaštičiek naplnených striebornou tekutinou spomienok.

„S tým kúzlom musí byť niečo v neporiadku,“ pomyslel si nahlas a ešte raz otestoval vyňaté spomienky. Všetky spadali do jeho kategórie tých, ktoré prekračovali istý level stresu a bolesti.

V Potterovom postoji nič nenaznačovalo prítomnosť vety „Ja som ti to povedal“, ktorú Snape očakával.

„V tej skrini vpravo je viac flakónov,“ povedal mu jednoducho a ukázal na druhý koniec miestnosti. „Všetky som ich poriadne vyčistil.“

Jeho čierny habit sa za nim vzdúval, keď Snape prešiel cez miestnosť a vyzdvihol tam krabicu fľaštičiek, ktoré následne jednu po jednej skontroloval a uistil sa, že Potter videl, čo robí.

Ale Potter si zjavne pokusy o provokáciu nevšimol, fakt, ktorý Snapa naštval ešte viac. „Prestaň sniť a vráť sa do reality,“ vyprskol.

„Je to zvláštne,“ odvetil Potter, akoby nepočul tvrdosť v Snapovom hlase. „Vždy som čakal, že sa budem cítiť… ľahší, keď sa tých spomienok zbavím. Profesor Dumbledore mi raz povedal, že svoju mysľomisu používal, keď sa cítil zavalený myšlienkami a želal si vzdialiť sa od nich. Ale ja necítim vzdialenie ani úľavu.“

„To preto, že som nevytiahol celé spomienky,“ vysvetlil mu neochotne Snape. „Stále medzi nimi a tvojou pamäťou existuje spojenie. Inak by tento proces vôbec nefungoval.“

Potter sa uchechtol. „A tak odišla jediná výhoda, ktorú som v tomto videl. Úžasné.“

„Ako veľmi mi tvoja dobrá nálada uľahčuje moju prácu, Potter,“ zavrčal Snape s istou dávkou sarkazmu. „Teraz sklapni a nechaj ma pracovať.“

O ďalšiu štvrťhodinu neskôr stálo na stole štyridsaťdva fľaštičiek naplnených striebristou tekutinou, očíslovaných, zazátkovaných, čakajúcich na použitie.

Zatiaľ čo ich Potter s trochou záujmu skúmal, Snape len sťažka ovládal svoj hnev. Toto im zaberie oveľa viac času ako predpokladal. Nemohli dúfať vo viac ako štyri prejdené spomienky denne a ako sa bude Potterov stav zhoršovať, tak sa bude zhoršovať aj Potterova schopnosť spolupracovať s ním.

Dúfal, že oddelenie jadier nebolo ukryté v jednej z neskorších spomienok. Dúfal, že budú mať dosť času na to, aby ju našli a zahojili.

„Myslím, že môžeme kľudne preskočiť prvých desať jedenásť spomienok,“ ozval sa Potter ľahkým tónom. „Musia to byť spomienky z obdobia pred Rokfortom a nič také strašné aby to rozštiepilo moje jadro sa neudialo skôr ako moje jedenáste narodeniny.“

„Keď som si to naposledy kontroloval, tak som bol stále expertom na túto chorobu ja, Potter,“ zavrčal Snape, vytočený Potterovým tichým prijatím situácie, keďže on sám ju považoval za katastrofu.

„Ale ja som expert na môj život, či nie?“ odvetil Potter a Snape pocítil túžbu ho udrieť, zotrieť ten pohľad sebavedomia a pokoja pred sebou.

Namiesto toho naňho zazrel ako najlepšie vo svojom unavenom stave dokázal, dúfajúc napriek zdravému rozumu, že príde ďalší záchvat a on ho bude môcť poriadne vyfackovať.

„Ukáž mi moju izbu a potom ma ponechaj mojej práci, Potter,“ prikázal a Potter poslúchol.

No nie bez tej drzosti, aby profesorovi zaželal „Dobrú noc a sladké sníčky“. Snape len sťažka potlačil túžbu hodiť doňho flakón obsahujúci kyselinu.

Poslední komentáře
09.01.2008 22:30:19: Tak konečne môžem pridať komentár. Z neznámeho dôvodu mi asi týždeň nefungovali všetky stránky webga...
09.01.2008 14:47:24: Super povídka a ještě lepší překlad. Už se těšim na další kapitolku :-)
06.01.2008 09:27:41: No vida. Snape je protivnej, Harry je protivnej... smiley Už aby se začali hrabat v těch jeho vzpomink...
04.01.2008 17:36:28: Skvelé! Absolútne skvelé! Ach, ako Servieho zbožňujem!
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.