...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola ôsma: Schôdzka s Tieňom

Názov tejto kapitolky je trochu zavádzajúci, keďže to naozajstné stretnutie sa odohrá až v ďalšej kapitole, no aj túto považujem za skvelú. Mala som ju už roprekladanú, takže som ju dnes vlastne len dokončovala, no posledné dve či tri strany som si naozaj užívala a po dlhej dobe ma preklad neunavoval, no naopak som si vymýšľala rôzne spôsoby ako jednu vetu preložiť až som si nevybrala podľa mňa ten najlepší :-) tak dúfam, že sa pri čítaní budete zabávať tak, ako som sa ja zabávala pri preklade :D kapitolka tentokrát patrí candy (tešííííím saaaa :D) a mission (aj na teba sa tešííííím), ktoré mi dnes preklad zpríjemňovali, no nie je to len za dnešok :D Diki baby, ste moje zlatíčka. Tak a teraz už naozaj ku kapitolke, nechcem vás predsa zdržiavať od čítania no nie? :D
iisis

Obed prebehol v tichosti a oni sa vrátili k ďalšej várke spomienok z obdobia s Dursleyovcami. Všetky z nich boli rovnako nechutné a mätúce ako tie prvé dve z rána.

Snape sa viac ani nepokúšal o vyvolanie reakcie u druhého muža, jednoducho sa sústredil na chlapca, ktorého videl vyrastať, ktorý sa čoraz lepšie vysporadúval so samotou, bolesťou a strachom, ktorý neustále prežíval.

Potter-dieťa bol až prekvapujúco úspešný v skrývaní vecí, na ktorých mu záležalo, vo vedení svojho vlastného života a Snapovi už bolo jasné, kde získal schopnosť dostať sa do problémov. Niežeby mu stále nepripomínal toho drzého chrabromilčana, no niektoré veci, ktoré postrehol počas tých siedmych rokov v škole sa konečne vyjasnili.

Keď konečne skončili, zhliadli šesť spomienok a Potter v tom čase dosiahol svoje deviate narodeniny.

“Myslím, že nás čaká ešte jeden deň spomienok s Dursleyovcami,” ozval sa Potter, keď opúšťali laboratórium a mierili do kuchyne. “Potom začneme s Rokfortom.”

“Och, aká to radosť,” zamumlal Snape a zívol si.

V noci pred Potterovým príchodom toho veľa nenaspal a včera v noci nespal vôbec.

“Prepáčte, profesor. Nevšimol som si, že ste taký unavený.”

Snapovi sa znovu tlačila na jazyk sarkastická odpoveď o tom ako veľmi ho zaujímali Potterove postrehy, no s veľkou námahou ju potlačil.

“Navrhujem, aby ste si šli ľahnúť skôr,” pokračoval Potter, „zatiaľ čo ja navštívim Tieňa.”

Snapove ruky, ktoré predtým zakryli jeho zívnutie teraz tvrdo dopadli na stôl.

“To ani náhodou, Potter,” povedal mu chladne. “Odo mňa sa v žiadnom prípade nevzdiališ. Potrebuješ pri sebe niekoho, kto môže pozorovať záchvaty, kto ti s nimi môže pomôcť. A ja nemienim riskovať dobro nášho sveta návštevou tvojich starých priateľov. Napíš mu list alebo čo, pozvi ho na raňajky alebo sprav čokoľvek, čo v takejto situácii robíš, no z tohto domu nevyjdeš.”

“Nemyslím, že je Tieň niekto, koho by ste pozývali na raňajky, profesor,” odvetil Harry šokovane. “A ani nenavštevuje priateľov,” dodal. “Vlastne som ho ešte nevidel odísť zo svojho príbytku bez najmenej desiatich svojich mužov a v tom prípade by bol môj dom nepríjemne preplnený.”

Snape nadvihol obočie a ovládla ho zvedavosť. Rád by jedného z Potterových divných priateľov spoznal.

„Tak mu napíš list a povedz mu, že sa s ním teraz nemôžeš stretnúť, keďže je tvoje liečenie príliš dôležité aby sa prerušovalo. Bude to musieť pochopiť.”

Teraz sa šok na Potterovej tvári zmiešal so smiechom, keď sa pokúsil predstaviť si, čo by sa stalo, keby odmietol Tieňa navštíviť.

“To by neprijal, pane,” vysvetľoval Potter. “Pravdepodobne by si myslel, že sa deje niečo zlé a prišiel by sem s celou armádou, to vás môžem uistiť. A to rozhodne zažiť nechcete.”

Snapa jeho zvedavosť neopúšťala, skôr naopak, neustále sa zvyšovala, ale nedopraje Potterovi to potešenie aby sa pýtal, keď mu predtým nikdy neodpovedal. Podľa neho už Potter aj tak dominoval väčšine rozhovorov a hodiť mu ďalšiu rukavicu, nie, to by nešlo.

No aj tak, premýšľal Snape, krútiac v rukách horúcu šálku, ak je tento Tieň podobný Ayde, mal by návštevu pripustiť. Nechcel predsa, aby k nim prišli Potterovi priatelia a neverili mu tak ako Molly Weasleyová, čím by mu prácu poriadne sťažili.

“Poďme za ním ráno,” navrhol unavene a v duchu sa potľapkal po pleci za svoje dobré správanie a ochotu dohodnúť sa na kompromise.

Tak vidíš, Albus, pomyslel si. Nikto ma nemôže obviniť z toho, že by som sa s Potterom nedokázal dohodnúť.

No na jeho totálne znechutenie Potter kompromis ani nezvážil. Vlastne ho ten nápad celkom pobavil.

“Obávam sa, že ráno Tieňovi nesvedčí, profesor,” oznámil mu. “Musíme ísť dnes v noci.”

Aj keď si prisahal, že to nespraví, a už vôbec nie dvakrát za jeden deň, Snapov pohár trpezlivosti v tej chvíli definitívne pretiekol.

“Preboha, Potter, kto je ten tajomný Tieň, okolo ktorého robíš toľko povyku? Vždy som si myslel, že výber tvojich priateľov v Rokforte bol smiešny, ale to čo robíš teraz je úplne nemožné!”

V Potterovych očiach vzbĺkli plamienky hnevu a ich farba sa zmenila na bledo zelenú akú si Snape pamätal zo spomienok s Dursleyovcami.

“Neopovážte sa súdiť mojich priateľov, profesor,” zavrčal hlasom chladnejším než ľad, vyhrážajúc sa nechápavému Snapovi. “Ak považujete mojich priateľov za nedostatočných, nezabúdajte na to, že vy žiadnych nemáte.”

Zdá sa, že som konečne udrel na tú správnu strunku, pomyslel si spokojne Snape a dbal na to, aby si to zapamätal. Toto vedomie mu napokon dalo dostatok trpezlivosti na to, aby súhlasil s Potterovou žiadosťou, keď ju po niekoľkých minútach napätého ticha zopakoval.

“Poďme teda za ním,” podvolil s nadradeným úškľabkom. “Ale pamätaj, že na to nemáme celú noc.”

Premiestnili sa do malého lesíka a Snape po vyšľapaných chodníčkoch nasledoval svetlo vyžarujúce z Potterovej dlane, ktorými sa napokon dostali až ku ohromne veľkej budove.

“Všade navôkol sú popretkávané protipremiestňovacie kúzla,” vysvetlil Potter, keď sa k profesorovi letmo otočil. “Obávam sa, že čarodejníkov nemajú veľmi v obľube.”

“Dúfam, že to nie je znovu banda Druidov, Potter.”

Namiesto odpovede Potter ukázal na tabuľku hompáľajúcu sa nad dverami akejsi krčmy.

“Pozrite sa sám,” ponúkol mu a namieril svetlo z dlane na lesknúci sa kov. Na krvavo červenom pozadí sa vynímala vysoká zahalená postava, pod ktorou sa skvel nápis v jazyku, ktorí Snape neovládal. Nanešťastie toto písmo videl dostatočne veľakrát na to, aby presne vedel, čo znamenalo.

Stuhol na mieste, snažil sa pochopiť tabuľku a jej význam.

“Upíry?” prudko sa nadýchol. “To si už načisto zošalel, Potter?”

“Myslel som, že som vám túto otázku zodpovedal,” ozval sa ľahkovážne Potter. “A okrem toho chýry, ktoré sa o nich šíria sú prekrútené. A nikto vás nenúti ísť so mnou. Bude to trvať len niekoľko hodín…”

“Ani s tým nezačínaj, Potter,” zavrčal Snape. “Ale varujem ťa - ak sa ti podarí zmeniť ma na upíra, mojím jediným cieľom vo večnosti bude nájsť a zabiť ťa.”

“Platí,” uškrnul sa Potter a bez zaváhania vstúpil do krčmy.

Na prvý pohľad pokojne, vykročil Snape - pevným krokom, ktorý nevyzradil ani štipku do morku kostí zasahujúceho teroru čo ho premkol, keď si uvedomil kde sa nachádzajú - za Potterom.

Vždy som predpokladal, že svoj život položím za niečo zmysluplné, pomyslel si, keď si v duchu plánoval správu pre Albusa. Ale toto je smiešne: Drahý Albus, keďže sa prekliatemu Chlapcovi, ktorý prežil podarilo počas druhého večera zmeniť na upíra, musím nanešťastie odstúpiť zo svojho postu profesora elixírov. Prosím, pošli mi všetok môj majetok do Transylvánie, kde sa usadím, aby som mohol strašiť poddaných.

No, aspoň by umrel s vedomím, že Potter napokon úplne osprostel, ale ani toto pomyslenie mu náladu nezlepšilo.

Po Potterovom príchode krčma úplne stíchla. Snape bol zatiaľ schopný skryť sa v tieni pri dverách, no vedel, že proti upírom nemá ani najmenšiu šancu. A to nehovoriac o tých šiestich, ktorí postávali pri bare a momentálne upierali oči na Pottera.

Potter k nim vykročil s neidentifikovateľným výrazom zračiacim sa na jeho tvári.

Nedostal sa však veľmi ďaleko. Skôr než došiel do stredu miestnosti sa mu do cesty postavil jeden z upírov, ktorému z očí sršala krvilačnosť.

“Ale ale, čo to tu máme,” začal s otrepanou a sprostou frázou, ktorú, ako sa zdalo, poznali všetci násilníci už od kolísky. “Malého človiečika, čo sa odvážil vkročiť do nášho teritória. Som rád, že si prišiel človek, pretože som bol naozaj…”

“Byť tebou, tak tu vetu nedokončím,” prerušil ho pokojne Potter.

Ešte ani netasil prútik, pomyslel si Snape so vzrastajúcim údivom. Vždy som tvrdil, že sa chce zabiť, ale samozrejme, nikto mi nikdy neveril!

Upír naňho len naďalej škúlil, ceril tesáky, ktoré boli podľa Snapa až príliš dlhé a ostré.

“A prečo by som nemal, človiečik,” spýtal sa pristúpil k Potterovi ešte bližšie.

“Okrem toho, že by sa z toho mohol tvoj maličký mozoček zrútiť?” mudroval Potter nahlas a Snape mal čo robiť, aby si nezačal trieskať hlavu o stenu. “No, myslím, že nechceš aby som ťa zranil, zlatko.”

S tým sa Potter pozrel neľudsky silnému stvoreniu priamo do očí a žiarivo sa usmial.

Upír s divokým zavrčaním a so zdvihnutou do pazúrov skrútenou rukou prekonal vzdialenosť, ktorá ich delila jedného od druhého a Snape očakával krv, odtrhnuté mäso a bolestivé výkriky, upírov ženúcich sa na svoju korisť, trhajúc ju na márne kúsky.

No po momente so zatajeným dychom si uvedomil, že veci neprebehli podľa jeho predstáv. Nevidel okolo seba žiadnu krv a jediným zvukom bolo nemiestne, bezmocné stonanie.

Ktoré vydával upír.

No namiesto toho, aby skončil ako neidentifikovateľná masa na zemi sa Potterovi podarilo príšeru premôcť úderom na solar plexus (zdalo sa, že táto technika zaberá aj na nemŕtvych), do kolena a do slabín. Skôr než upír stihol postrehnúť, že svoju korisť svojím úderom neskonal, ho Potter obkolesil s ľavou rukou na jeho krku (Snape nemal ani poňatia ako to dokázal ale prisahal, že si to v spomalenom zábere pozrie v mysľomise) a jemne ho pritláčal na nôž, ktorý sa akýmsi záhadným spôsobom ocitol v jeho druhej ruke, ktorá spočívala za upírovým chrbtom.

Výsledkom bol úbohý pohľad na upíra zmietajúceho sa medzi dvomi diablami - nožom pritisnutým na chrbtici a rukou na krku a Snape takmer videl kolečká, ktoré sa v jeho úbohom malom mozočku otáčali prevratnou rýchlosťou, keď sa snažil prísť na to, čo sa v posledných sekundách udialo. Kam sa podela moja korisť, akoby sa pýtala jeho červenajúca sa tvár. A odkiaľ sa vzal ten bojovník?

Snape si uľavene vydýchol, no bol si vedomý toho, že ešte nie sú sa vodou. Aj keď Potter zjavne bez väčšej námahy zmohol jedného upíra, neznamenalo to, že by nebol ľahkou korisťou pre tých šiestich stojacich pri bare.

No ostatní upíry sa s tvárami chladnými ako ľadovec len mlčky prizerali ako ich druha premohol človek. Napokon sa jeden z nich vystrel no namiesto zúrivého útoku, ktorý očakával Snape si blondiak len podráždene povzdychol.

“Prestaň sa s ním hrať, brat môj, a ukáž mu znak. Je nový.”

“To som si všimol,” okomentoval to chladne Potter a otočil zmietajúcemu sa upírovi hlavu, no stále ho držal za hrdlo. Vrátil nôž do pošvy a pohybom príliš rýchlym pre ľudské oči si odhrnul vlasy z krku. Na jeho tepne sa vynímalo malé zlaté tetovanie.

Porazený upír vydal zvuk, ktorý Snapovi pripomenul vystrašeného prváčika a ovisol v Potterovom náručí. Ten ho o chvíľku neskôr prepustil a upír sa vyparil tak rýchlo, ako keby mu za zadkom číhali slnečné lúče.

Potter sa ani neobťažoval sledovať jeho odchod, otočil sa a podišiel ku svetlovlasému mužovi, ktorý ho zjavne považoval za istú formu brata. Mlčky si podali ruky a krátko sa objali.

Upír zodvihol hlavu a do potemnenej miestnosti zvolal:

“Bratia, Harry sa vrátil! Preukážte mu váš rešpekt.”

Vynorili sa z tieňov, ponevierali sa okolo Pottera, cerili svoje zuby vítajúcimi úsmevmi, potľapkávali ho po pleciach a podávali si s ním ruky. Bolo ich tam najmenej dvadsať, všetci sa hýbali s temnou, predátorskou ladnosťou, tak význačnou pre upírov, všetci by boli bez mihnutia oka schopní zakrútiť ľudským krkom. A všetci sa k Potterovi správali akoby bol jedným z nich.

Snape si nemohol pomôcť - ovisla mu sánka. Už mal tú “česť” stretnúť sa s upírmi zoči voči a z kníh o nich vedel ešte viac ako z osobných stretnutí. Počas vojny stáli Voldemortovi po boku, plnili príkazy tak nechutné, že sa pred nimi triasli aj samotní smrťožrúti. Klaňali sa Temnému pánovi z dôvodov, ktoré Snape nikdy neodhalil, no nikdy sa ku človeku nesprávali ako ku rovnocennému.

A nikdy, nikdy na ich tvárach nevidel takú radosť, toľko súhlasu. Títo upíry mali, aspoň podľa Snapa, poruchu osobnosti. A kedykoľvek sa niečo podobné stalo, mohli ste si byť istí, že za tým bol Potter. Bolo to absurdné.

Snapa, skrytého v tieni, upíry ešte stále neregistrovali. No teraz, keď sa zdalo, že sa zvítanie skončilo, uprela naňho oči jedna z nich, žena s ázijskými rysmi v tesných džínsoch a koženom zvršku.

“Kto je ten cudzinec skrývajúci sa v tieňoch, Harry?” zavrnela. “Konečne si si našiel otroka?”

Snape sa naježil a podobne sa, na jeho prekvapenie, zachoval aj Potter.

“Toto nebolo vtipné ani prvýkrát, Makiko,” ozval sa vyčítavo. Snape šokovane spozoroval, že sa pri tejto poznámke upírka zahanbene začervenala.

“Majster Snape je môj priateľ a liečiteľ. Mal by byť medzi vami vítaný rovnako, ako som vítaný ja.”

Samozrejme, že nebol vítaný rovnako ako Princ krotiteľ upírov Potter a Snapovi to popravde ani veľmi neprekážalo, pretože si nebol istý, či by prežil blízkosť toľkých tesákov, no i napriek tomu a pred ním trochu rozostúpili a niekoľkí si s ním dokonca podali ruky, hovorili mu ako si veľmi “cenia, že sa stará o ich Harryho”.

Ich Harryho? Čo sa preboha stalo so svetom, ktorý poznal a miloval?

Napokon sa všetci opäť usadili a niekto priniesol dva poháre a fľašu dobrého vína pre ich ľudských spoločníkov. Potter sa usadil medzi ostatných pri bare, akoby tam patril a viedol rozhovor, ktorý Snapovi pripomenul rozhovor s Aydou - mená a fakty hovorené bez ladu a skladu, ktoré len dokazovali ako dobre upíry Pottera poznali. A ako dobre poznal on ich.

“Vieš, Tieň zúri,” prerušil napokon blondiak reťaz vtipov a príhod. “Nepovedal nám prečo, no kedykoľvek ťa za posledný týždeň niekto spomenul, zavrčal tak, ako keď sa stretol s tým francúzskym veliteľom. Spravil si niečo, čím si nášho Pána rozhneval?”

Potter zbledol. A to Snapa poriadne znervóznilo.

“To je to až také zlé?” spýtal sa tak trochu ustráchane. “Radšej by som mal ísť rovno za ním.”

“Áno,” súhlasil s ním blondiak. “A zastav sa častejšie, chýbaš nám.”

A znovu prišli na rad objatia, podania rúk a – ak sa jednalo o ženy - bozky. Snape by sa bol rád zamračil a kde tu upustil sarkastickú poznámku, no radšej sa zdržal. Aj keď sa zdalo, že majú radi Pottera, nemenilo to fakt, že boli upíry.

A preto mu odchod cez zadné dvere strážené dvomi groteskne obrovskými upírmi, ktorý priateľsky udreli Pottera do pliec a prosili ho, aby si znovu našiel “čas na súboj” pripadal nekonečne dlhý.

Za dverami ich čakali drevené schody, po ktorých Potter, so Snapom nalepeným na pätách, opatrne vyšliapal na prvé poschodie. Tam sa k nemu otočil, pravdepodobne aby mu vysvetlil nevysvetliteľné veci, ktorí ma očakávať, no Snape rozhodne pokrútil hlavou.

“Nie, Potter,” odvetil unavene. “Tentokrát viem, že to nechcem vedieť.”

Potter prikývol. “V poriadku, profesor,” podvolil sa s menšími obavami. „Len sa prosím správajte úctivo. Viete, môže byť trochu nebezpečný!“

Nebezpečný. No. Dobre vedieť, pomyslel si Snape otupene, keď nasledoval Pottera hore schodmi.

0o0o0o0o0o0o0o0o0o

Poslední komentáře
07.07.2008 09:02:48: Úžasné, překrásná kapitola a perfekní překlad. Válela jsem se smíchy při Snapeových komentářích situ...
07.07.2008 05:09:44: začíná se nám to pěkně zamotávat a už se těším, jak si hned teď přečtu další kapitolku. Děkuji za kr...
07.07.2008 00:04:48: Bylo to naprosto úžasné, rozhodně jsem se zubila a byla nadšená a velice se těším na další kapitolku...
06.07.2008 23:20:46: :D:D Já prostě nemůžu z myšlenek Sevieho :D To se nedá :D:D Ale úžasnej překlad ;)
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.