...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola šiesta: Hor sa do mysľomisy

a som tu opäť :D toto je asi moja najrýchlejšie prekladaná poviedka alebo čo..musím sa priznať,že moje novoročné predsavzatie bolo viac prekladať a myslím, že zatiaľ ho celkom plním, no nie? :Dtakže šiesta kapitolka a s ňou prvý výlet do minulosti za spomienkami..nebojte tá poviedka má cez 100 000 slov, nie je dokončená a ešte stále sa zjavne nedostali k tej správnej..čiže spomienok tohto typu bude viac..aj keď viacej ich bude potom z Rokfortu..a čo sa týka Tieňa: o tom sa dozvieme viac v ôsmej kapitole, pričomsiedma bude pravdepodobne skoro, lebo je pekná..tak uvidíme :D držte palčeky a píšte komentíky :D is
PS: kapitolku venujem Aylyn

Severus Snape bol unavený a podráždený. Ak na svete existovala vec, ktorú nenávidel viac jako Voldemorta či Potterovcov, bol to nedostatok kontroly. 

A teraz bol tu, v Potterovom dome, s hrozbou Voldemortovho návratu visiacou mu nad hlavou a s jeho kontrolou rozbitou na márne kúsky viac než len jeden krát počas posledných dvadsiatich štyroch hodín. 

A aby toho nebolo dosť, mal sa v nasledujúcej chvíli stať svedkom Potterových poľutovaniahodných spomienok z detstva. To dieťa sa do problémov pravdepodobne dostalo každý druhý týždeň a ich vyriešenie skrátka trvalo dlhšie než v čarodejníckom svete, hĺbal. Potter mu svoju povesť výtržníka rok po roku dokazoval, vždy sa ocitol v nejakej katastrofe alebo v smrteľne nebezpečnej situácii. Mohol len hádať, ako si bol schopný vypestovať tento talent už v tak útlom veku. 

Keď sa ponáral do sivých hmiel mysľomisy zistil, že by bol oveľa radšej v triede plnej vystrašených a ľahko zastrašiteľných prvákov.  Nezdalo sa, že by sa ho Potter obával tak, ako tomu bolo kedysi. 

Možno to spôsobila jeho nevrlosť spolu s nedostatkom spánku, no jeho reakcie neboli také vytriebené, ako by u bývalého špióna byť mali. 

Keď sa hmla naokolo trochu prečistila všimol si, že sa nachádza v relatívne normálnej vyzerajúcej vstupnej hale, teda normálnej na muklov. Z toho miesta vyžaroval obyčaj a nuda, s ktorou sa Snape, ktorý už sám navštívil dosť muklovských príbytkov za tie roky učenia, stretol len zriedka. 

Snape sa zamýšľal, ako sa na obyčajnom mieste, akým bolo toto, mohlo Potterovi niečo stať. Ale, muklovia boli schopní sa každodenne vyvražďovať kuchynskými nožmi či podobne trápnymi nástrojmi, tak niet divu. 

Otočil sa smerom k Potterovi aby mohol požadovať vysvetlenie toho, čo sa malo v tejto spomienke stať, ale Potter naňho nehľadel. Namiesto toho ten hajzlík skúmal vstupnú halu s nostalgiou zračiacou sa v jeho očiach a na perách mu pohrával smutný poloúsmev. 

„Zabudol som, aké to tu bolo malé,“ zašepkal, stratený v spomienkach. 

„Mohol si ich častejšie navštíviť, ak by si sa nerozhodol stratiť sa z povrchu zeme,“ zavrčal Snape, naštvaný na Pottera za to, že ich situáciu ešte stále nebral vážne. „Ale nie, ty si musel ignorovať všetky…“ 

„Nemohol som ich navštíviť,“ odvetil jednoducho Potter. „Dursleyovci boli zavraždení tri týždne po začiatku môjho šiesteho ročníka a dom krátko potom predali úrady.“ 

„Nemožné. Na tvojom dome bolo množstvo ochranných kúziel. Rád by sa o tom okamžite dozvedel!“ 

„Och, ale keď prišli smrťožrúti, dom už chránený nebol,“ odvetil zľahka Potter pričom ešte stále skúmal halu, akoby konverzovali o počasí. „Keď sa to leto Dumbledore rozhodol, že už sa tam viac nevrátim, všetky ochranné kúzla zrušil. Takže sa o tom Rád nedozvedel. Ja som to zistil len preto, lebo mi napísala pani Figgová, chcela sa ma spýtať, či mi odtiaľ nemá ísť niečo vyzdvihnúť, kým dom predajú. Neviem, či to Dumbledore niekedy zistil.“ 

„Tak teda, poďme sa tu poobzerať,“ pokračoval a úplne odignoroval Snapov šok. Snape vedel, že Potter svojich muklovských príbuzných nemal nikdy príliš v láske, ale takto hovoriť o ich smrti - niet divu, že Potter opustil svojich priateľov po smrti Temného pána, keď neprechovával ani najmenšie city ku svojim príbuzným. Ale to, že Dumbledore nechal muklov napospas ich osudu ho prekvapilo. To sa naňho nepodobalo, takto vystaviť iných nebezpečenstvu… 

„Súdiac podľa fotografií,“ ozval sa znovu pokojný Potter, „by sme s Dudleym mali mať okolo piatich, šiestich rokov. Nie som si istý tým, čo sa stalo, ale keďže je ráno…“ 

Bez toho, aby povedal niečo viac, prešiel Potter ku prístenku pod schodmi a otvoril dvere, no neodhalil nič len temno a niekoľko rýchlo sa ukrývajúcich pavúkov. 

„Nie,“ zamumlal si popod nos. „Budem teda v kuchyni. Prosím, nasledujte ma, profesor.“ 

Potter hádal správne. Nedalo sa pomýliť si chlapca, ktorý práve stál pri sporáku, naťahujúc sa s hrncami. Potter-dieťa bol na svoj vek neuveriteľne malý, sotva dočiahol na kuchynskú dosku, na ktorej boli porozkladané pokrmy. 

Vyzeral tak na štyri, päť rokov, ale vždy bolo ťažké odhadnúť chlapcov vek. Len teraz, keď Snape zbadal pochudnutého chlapca pripravujúceho raňajky, si spomenul, aký zakrpatený bol Chlapec, ktorý prežil keď nastupoval do prvého ročníka v Rokforte. 

„Čo tu robíš?“ spýtal sa Pottera-muža, ktorý sa bez slova usadil za kuchynským stolom. „Nie si trochu malý na to, aby si obsluhoval trúbu? Ale zjavne si sa dotkol všetkého, čo ti prišlo pod nos, nebezpečné alebo nie.“ 

Potter sa len uchechtol, akoby sa smial na nejakom súkromnom vtipe. „Také niečo,“ odvetil. „Pripraviť raňajky bolo mojou povinnosťou od mojich piatych narodenín. Varenie mi vlastne vždy celkom išlo.“ 

Náhle k nim z haly doľahol dupot, ktorý Snapovi pripomenul toho šialeného hypogryfa ukrytého v hlavnom stane rádu. 

„Zdá sa, že prichádza Dudley, profesor,“ vysvetlil Potter. „Radšej by som sa na vašom mieste uhol.“ 

Mlčky nasledujúc radu Snape ustúpil od kuchynských dverí práve vo chvíli, keď boli takmer vytrhnuté z pántov. V nich sa objavil tučný, škaredý, malý chlapec. 

„Och to si ty,“ povedal a skrútil tvár do znechutenej grimasy. „Kde je mamička?“ 

„Telefonuje,“ odvetil mladší Potter bezmyšlienkovito, neodtrhnúc pohľad od ovsenej kaše. Zdalo sa, že sa až divne sústredí na tú jednoduchú úlohu, akoby na tom závisel celý svet. 

„Prajem si, aby si si bol vyvinul tento typ koncentrácie aj pri príprave elixírov, Potter,“ zamumlal Snape potemnelo. „Možno by potom tvoje výsledky neskončili v troskách.“ 

„Obávam sa, že ste na to jednoducho neboli dosť zastrašujúci, profesor.“ 

To čo malo dopekla znamenať? Rozčuľoval sa znovu Snape. Vždy bol hrdý na svoju schopnosť zastrašiť svojich študentov kedy sa mu zachcelo a pri Potterovi sa špeciálne snažil. Tá arogancia… 

Vtedy sa tučný chlapec pohol z miesta vo dverách a šliapol na nohu druhého chlapca, využívajúc k tomu celú svoju váhu. Aj keď nechcel, Snape sa ľútostivo mykol, keď si predstavil, ktorú musel Potter pociťovať, no malý Potter sa ani nepohol. Stále upieral oči na ovsenú kašu, akoby celý incident nestál za jeho pozornosť. 

„Malo to byť „Telefonuje, pán Dudley“ ty beštia,“ zreval Dudley. „S kým volá?“ 

Potter len pokrčil plecami. „Netuším,“ odvetil a Dudley ho kopol do píšťaly. „Pán Dudley,“ dodal sarkasticky Potter. 

„Och, už asi viem, čo sa stane,“ okomentoval to Potter od stola. „A to nie je veľmi dobré.“ 

„To mi teda povedalo,“ zavrčal Snape. 

„No, nikdy mi veštenie moc nešlo, profesor,“ odvetil Potter s úškrnom a úplne ignoroval Dudleyho päsť, ktorá práve dopadla na žalúdok jeho mladšej verzie. 

„Nesnaž sa ma prechytračiť, beštia,“ zreval tučný chlapec. „Ocko vraví, že máš šťastie, že sme ťa nechali bývať v našom dome, dávame ti oblečenie a jedlo. Ocko vraví, že nám musíš preukázať vďačnosť!“ 

„Toto je vďačnosť, Dudley,“ okomentoval to Potter-dieťa a jeho staršia verzia sa zachechtala. „Vidíte, profesor?“ otočil sa na Snapa. „Nikdy som nevedel držať ústa zatvorené. Zdá sa, že to je genetická chyba.“ 

„Prečo sa k tebe to škaredé decko tak správa?“ chcel Snape vedieť, keď sa stal svedkom ďalších úderov namierených voči malému Potterovi. 

Potter pokrčil plecami. „Nijak v psychológii nevynikám, profesor,“ odvetil, „ale myslím, že sa to naučil od svojich rodičov.“ 

Akoby práve na to čakal, začal Dudley revať. „Len mi závidíš, pretože nemáš dom, vlastnú izbu a rodičov,“ zakričal a každé slovo nasledoval kopanec do píšťaly. „Pretože bol tvoj otec opilec a tvoja matka kurva!“ 

A po prvýkrát od chvíle čo vstúpili do spomienky, mladý Potter zareagoval. Snape videl ako jeho oči zbledli hnevom do svetlej zelenej, príbuznej farbe vraždiacej kliatby a vtedy vyzeral chlapec naozaj nebezpečne. 

Starší Potter si povzdychol a pozeral svoje minulé ja so zmesou netrpezlivosti a sympatie. „Tu sa znovu prejavila moja Chrabromilská stránka,“ povedal, vstal od stola a prešiel na druhú stranu miestnosti. „Možno by ste mali prejsť sem, profesor, pretože..“ 

„O mojich rodičoch takto nehovor!“ zreval nečakane mladší Potter a strčil do svojho bratranca až ten narazil do kuchynskej linky. 

Bol to dosť slabý úder a v porovnaní s tými aké len pred chvíľou predvádzal tučný chlapec to Snapovi nepripadalo ani ako slabá facka, ale Dudley začal zavýjať od bolesti. 

„Ocko! Ocko!“ zaškriekal. „Harry ma udrel! On ma udrel! Ocko!“ 

Hnev v Potterových očiach vystriedal strach, strach poraneného zvieraťa v situácii z ktorej niet úniku. Oči prevrátil do chodby, a v panike ich uprel na schody zatiaľ čo ustupoval od Dudleyho a sporáku. 

A potom to začuli. Hlasné, hnevlivé kroky muža, ozývajúce sa im nad hlavami, blížiace sa ku schodom, schádzajúce po schodoch. Potter-dieťa, dosiaľ znehybnený strachom, sa rozbehol k zadnému východu z kuchyne, ale Dudley jeho úmysly uhádol a začal znovu kričať. 

„Uteká, ocko, snaží sa ujsť cez zadný východ! Chyť ho, ocko! Ublížil mi!“ 

Strachom sťažka dýchajúc Potter otvoril dvere a už bol takmer vonku, keď ho za golier schytila jedna veľká, mäsitá ruka a tresla ním o kuchynský stôl. Ten náraz mu vytlačil všetok vzduch z pľúc a Potter vykríkol od bolesti. 

Hora mäsa, ktorá sa zrazu objavila v kuchyni a zabránila Potterovi v úniku bol vlastne, ako si teraz s rastúcim podráždením uvedomil Snape, veľký tlstý muž s tvárou tak červenou ako prezretá paradajka. 

„Čo si spravil môjmu Dudlíkovi?“ zakričal a trieskal Potterovu hlavu o stôl s každým ďalším slovom. Potter-dieťa lapal po dychu a snažil sa vyprostiť zo strýkovho zovretia, ale muž ho len pevnejšie zovrel a odvláčil ho z kuchyne do haly. 

To posledné, čo Snape videl predtým, ako sa za nimi zavreli dvere bola malá vystrašená a rýchlo blednúca tvár Pottera, z ktorého hlavy sa rinula krv. 

„Myslím, že by sme sa teraz mali premiestniť do haly, profesor,“ povedal Potter-muž Snapovi. „Dôvod prečo táto spomienka dosiahla vašich levelov je pravdepodobne to, čo sa ešte len stane.“ 

„Prečo ti to ten mukel spravil, Potter?“ spýtal sa Snape, stále príliš prekvapený na to, aby si všimol, že sa svojho zaprisiahnutého nepriateľa spýtal otázku a ešte k tomu aj stupídnu. 

Potter vtedy vyzeral unavene. Rukou si prehrabol vlasy v známom pohybe, ktorý po rokoch učenia Snape nemusel rozoznávať. Toto gesto vyjadrovalo frustráciu a rezignáciu. 

„Pretože som zranil jeho syna, profesor,“ odvetil Potter. „Alebo si aspoň myslel, že som ho zranil. Strýko Vernon nikdy nepotreboval dôvod. Teraz sa presuňme do haly, lebo si to budeme musieť pozrieť celé odznova.“

A vtedy si Snape v momente pochopenia uvedomil, že celú túto scénu zle pochopil a preklial sa za to, že si to nevšimol už skôr. 

Príliš veľké oblečenie, ktoré mal chlapec na sebe, jeho vychudnutá postava a divný nedostatok reakcií na provokáciu druhého chlapca. Všetko to pasovalo a Snape tú paniku v očiach dieťaťa nevidel po prvýkrát. V očiach dieťaťa, ktoré bolo týrané. 

To nemohla byť pravda! Snape na svojho bývalého žiaka zarazene civel, každá bunka v jeho tele odporujúca jediný logický záver, ku ktorému sa dalo prísť. Nemohol ignorovať to, čo videl na vlastné oči, a nedokázal ani vysvetliť Potterovu apatiu k osudu svojho minulého ja. 

Jeho uši naplnil krik z vedľajšej miestnosti a on tam cez kuchyňu prešiel, pohol sa až ku schodom, kam si Potter-muž sadol a celú scénu len s náznakom záujmu pozoroval. 

„Vernon sa naštval a ja som bol natoľko hlúpy, že som mu odvrával,“ vysvetlil Potter, akoby Snape vynechal časť situácie a musel to vedieť aby pochopil, čo sa teraz odohrávalo. 

„Stalo sa to často? Že sa naštval?“ spýtal sa Snape a v tej istej chvíli ako Potter si uvedomil, že sa to spýtal iným hlasom ako obyčajne. Bol to tón, akým sa prihováral svojim slizolinčanom, keď mali vážne problémy a boli na pokraji nervového zrútenia. 

Snažíš sa byť profesionálny, čo, Severus? Pomyslel si sucho, ale pobavený úškrn, ktorý sa zjavil na Potterovej tvári ho od profesionalizmu odradil. 

„Teda, profesor,“ poznamenal a uchechtol sa tým svojím divným spôsobom. „Nemusíte ma ľutovať. Som stále ten istý, hnusný hajzlík, ktorého ste sedem rokov učili. A ak som to dokázal bez psychiatra prežiť vtedy, teraz už ho určite nepotrebujem.“ 

Od kohokoľvek iného by to znelo zatrpknuto a rezignovane. Ale tá divná verzia Pottera, ktorá tu teraz pred ním stála, pre ňu to bolo len normálne skonštatovanie faktu a zdalo sa, že už to viac nechcel Potter rozoberať, pretože sa od Snapa znovu odvrátil a tým aj jeho pozornosť upriamil na svoje mladšie ja. 

„Neustála ostražitosť, profesor,“ povedal. „Takto prídete o vyvrcholenie.“ 

Zdalo sa, že Dursleyo hnev dosiahol bod varu. Potter-dieťa znovu pristál na zemi a muž ho teraz zodvihol zo zeme a hodil o najbližšiu stenu. 

Potterovo zápästie sa s nechutným zapraskaním zlomilo. Chlapec neskríkol a v očiach sa mu nezjavili žiadne slzy. Cez pery sa mu predral jemný ston, ale aj tie sa napokon zovreli a Snape videl, že si do nich dieťa kuslo aby si zabránilo vo výkriku. 

Potter-dieťa na strýka bez slova hľadel rozšírenými zelenými očami plnými bolesti. Podopierajúc si ľavú ruku pravou, vystrčil tú zlomenú smerom k Dursleymu v tichej, zúfalej prosbe. 

„To ti patrí, ty beštia,“ zreval Vernon Dursley a odstrčil zranenú končatinu od seba, čím Pottera zhodil na kolená. 

Tentokrát Potter vykríkol a ten bolestivý vzlyk mu vyslúžil ďalší kopanec do rebier.

„Pozri sa sem,“ požadoval Dursley a chlapec pomaly zodvihol oči na dospelého týčiaceho sa nad ním. 

Snape v tých očiach zazrel nedôveru k faktu, že by mu niekto dospelý, niekto patriaci do jeho rodiny takto ublížil. 

„Len aby si vedel, chlapče,“ zavrčal Vernon a pre Snapa bol zázrak, že ten muž vôbec dokázal prehovoriť v prítomnosti tých bolesťou naplnených, neuveriteľne staro vyzerajúcich očí. „Neopováž sa Dudleymu ešte niekedy ublížiť, lebo inak obdržíš niečo ešte horšie. Nie si hodný ani špinky na Dudleyho topánke a ak ťa ešte niekedy uvidím, že Dudleymu ublížiš, tak ťa z tohoto domu okamžite vyhodím.“ 

Potter sa stále nepohol ani neprehovoril. Jeho zelené oči boli stále uprené na tvár jeho strýka, mlčky prosiace o vysvetlenie. 

„Teraz mi zmizni z očí!“ zakričal Vernon. 

V tom momente sa niečo v tých očiach zlomilo. 

Potter-dieťa sklonil hlavu a jeho telo akoby stratilo všetku energiu. Nereagoval, keď ho strýko znovu schmatol za golier, zodvihol ho a dovliekol ho až ku prístenku, ktorý predtým Potter-muž otvoril. 

Dursley teraz dvere jedným trhnutím otvoril, strčil dieťa dnu, opäť ich zatvoril a bez jediného slova zamkol. Potom vošiel do kuchyne, odkiaľ bolo počuť ako utešuje stále plačúceho Dudleyho. 

V hale sa rozhostilo ticho. 

Snapove oči hľadali a napokon aj našli staršieho Pottera, ktorého, ako sa zdalo, predošlá scéna vôbec nezaujímala. Znovu sa prechádzal popri stene a obhliadal si fotografie, usmievajúc sa tým tajomným, Snapa dráždiacim úsmevom. 

„Prečo ťa hodil do toho prístenku, Potter?“ spýtal sa nakoniec Snape, no potom si všimol ako sa jeho päste zovreli na zábradlí a uvedomil si, že Potter mu sám od seba neodpovie. „Bol to nejaký typ trestu?“ 

„Nie, vôbec nie, profesor,“ odvetil pokojne Potter a otočil sa k nemu, na jeho perách sa pohrával úprimný úsmev. „Tam som býval.“ 

„Čože si?“ 

„Býval som tam. Do mojich jedenástych narodenín. Potom mi dali Dudleyho druhú izbu. Bolo už načase, na ten prístenok som v tom čase bol priveľký.“ 

„Nechali ťa bývať v prístenku, bez rozmyslenia ti polámali kosti a ten tučný chlapec im bol milší ako ty,“ zhrnul to celé Snape kamenným hlasom. 

Potter pri tej otázke len podvihol obočie, akoby v Snapových slovách nevedel nájsť pointu. „Áno,“ súhlasil a znovu sa otočil k fotografiám.

„Považovali ťa za príťaž a nič iné.“ 

„Presne tak, profesor.“ 

„Ale Albus o tom musel vedieť,“ protestoval Snape a snažil sa ignorovať potrebu prehodnotiť svoje názory o Potterovom doterajšom živote. „Neexistuje spôsob ako by prehliadol polámané kosti a monokel v dobe, keď si nastúpil do školy.“ 

„Och, ale takto to nebolo vždy, profesor,“ okomentoval to Potter tónom dobrým tak na diskusiu o vojnách obrov. „Väčšinou si dali pozor na to, aby na mne nezanechali nič viditeľné. A keď mnou Dudley buchol o stenu - no, chlapci sa hrajú a z času na čas to trochu preženú, veď to poznáte. A väčšinou ma jednoducho ignorovali. Myslím, že aj k tomu sa časom dostaneme.“ 

Snape naňho len mlčky zazeral, podráždený a zmätený tým, čo sa práve udialo, keď sa okolo nich znovu ovinuli hmly z mysľomisy.

Poslední komentáře
18.05.2008 01:24:21: Úžasný. Nemohla jsem jinak než číst a číst.
17.05.2008 15:17:52: Heh, tak jsem si to opět přečetla, celé... No každopádně už je květen a já (stejně jako určitě množs...
12.04.2008 19:38:43: Zajímavý,bude nová kapča???
26.03.2008 21:14:12: super přečetla jsem to jedním dechem.Kdy přidáš další?
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.