...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola siedma: Temnota prístenku pod schodmi

Tak po dlhom čase opäť nová kapitola. Sľubujem, že ďalšie, nech už k čomukoľvek, budú skôr, určite vás nenechám čakať tak dlho. Kapitolu venujem Manii spolu s prosbou aby na mňa nedorážala ohľadne Alexa (kapitola bude, keď ma kopne múza, čiže tak v ďalšom storočí :D) dúfam, že sa vám kapitola bude páčiť a necháte mi tu komentíky :-) užite si čítanie
iisis

Keď hmla opäť zredla, ocitli sa v úplnej tme.

„Chcem vôbec vedieť, o čo ide, Potter?" spýtal sa Snape a naozaj sa snažil udržať svoj prirodzený sarkazmus na uzde.

Ešte stále bol rozrušený z predošlej spomienky a hnev, ktorý pociťoval k Dursleymu prekvapoval aj jeho samého. Aj napriek všetkým klebetám kolujúcim rokfortskými chodbami sa Snape nevyžíval v mučení detí, aj keď pri Potterovi sa jednalo o isté pokušenie.

„To záleží na tom, ako veľmi ma nenávidíte, profesor," ozval sa z tmy po jeho ľavici Potterov hlas. „A okrem toho si tým nie som istý."

Snape si frustrovane odfrkol. Sledovanie toľkého násilia mu pripomenulo dni, keď sa vydával za smrťožrúta, dni, keď ho nevyhnutnosť zachovania svojej integrity prinútila k mlčanlivosti a bezmocnosti. A ešte k tomu tu bol ten záhadný Potter, ktorý, ako sa zdalo, to celé považoval len za akýsi zvrátený žart…

„No tak, Potter, nemôžeš predsa mať toľko traumatických spomienok spojených s tmou."

Snape cítil ten úsmev, ktorý sa určite zjavil na Potterovej tvári a bol by prisahal, že v ten moment v tme zažiarili jeho biele zuby. „Boli by ste prekvapený," odvetil ten hajzlík, za čo ho jeho predošlý učiteľ v duchu preklínal pod čiernu zem.

To ticho však nebolo až také nehlučné za aké ho Snape dovtedy považoval. Temnotu vypĺňal divný, pravidelne sa opakujúci zvuk a jemu chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že to jemné pískanie a divné pridusené zvuky zneli ako čiesi dýchanie. Nie však Potterove, ten mu stál nehybne po boku, pravdepodobne hĺbajúc nad svojím skvelým detstvom.

Bol to hrozný zvuk, sotva ľudský, skôr zvierací a Snape rýchlo siahol po svojom prútiku.

„Lumos," šepol s presvedčením, že je lepšie zdroj dýchania uvidieť ako mu len načúvať v tme. No mýlil sa.

Modrobiele svetlo, vyžarujúce z konca prútika osvetlilo neuveriteľne malú miestnosť, preplnenú krabicami a zaprášenými dekami, až na malinký priestor uprostred, kde ležal útly, do klbka schúlený chlapec, rozšírenými zreničkami hľadiaci do čiernočiernej tmy, od strachu lapajúci po dychu.

„Ach, teraz už viem! Sme vo vnútri prístenku pod schodmi," ozval sa Potter. „Zdá sa, že sa malé priestory pri ich zhliadnutí v mysľomise mágiou zväčšia…" nečakal, kým sa k tomu Snape akokoľvek vyjadrí, no predklonil sa bližšie, ku svojmu mladšiemu ja a zamumlal: „Áno, aj keď je divné, vidieť to takto…"

Snape nemal pocit, že by bolo slovo „divné" adekvátne pre situáciu, ktorú mal práve pred očami. „Otrasné," by napríklad bolo oveľa výstižnejšie.

„Čo presne sa tu deje, Potter?" dožadoval sa odpovede chladným tónom Snape.

„Sú Vianoce, profesor," vysvetlil mu Potter, no znelo to skôr akoby bol len rozprávačom príbehu než staršou verziu vystrašeného, pochudnutého chlapca.

„Alebo lepšie povedané, boli Vianoce, pred piatimi dňami, keď ma Dursleyovci zamkli do môjho prístenku len s fľašou vody a piatimi starými keksmi a vyrazili na návštevu tety Marge bez toho, aby mi povedali, kedy sa vrátia. Viete, pani Figgová bola v tej dobe v nemocnici a keďže nechceli svoj výlet zrušiť, rozhodli sa uložiť ma na bezpečné miesto."

„To si tu bol celých päť dní?"

„Áno," odvetil bez hnevu, strachu či trápenia ozývajúceho sa v jeho chladnom hlase.

Snape bol vyvedený z miery. Z predošlej spomienky sa rozpamätal na špinavý malinký prístenok pod schodmi, no podľa výzoru mladého Pottera ubehol v živote dieťaťa asi rok a pol a drevo lemujúce prístenok si svoje pomenovanie len sotva zaslúžilo. Mohlo to mať niečo spoločné s masochizmom? “Prečo si odtiaľto nevyšiel von?”

Potter naňho len civel, ako na tancujúceho hypogryfa.

“Dvere sú zamknuté,” odvetil bezvýrazne.

“Oh, nebuď hlúpy Potter. Tie dvere som videl v minulej spomienke, nebol by problém vykopnúť ich!“

Na chvíľku Harryho zreničky zahalil údiv, ktorý bol čoskoro nahradený pochopením a on sa zahanbene usmial. „Prepáčte, profesor, máte samozrejme pravdu,“ pripustil skrúšene. „Zabudol som spomenúť, že takmer okamžite po poslednej spomienke na moje dvere namontovali dodatočné zámky. Dospelý muž by ich nedokázal zvnútra otvoriť, nieto ešte dieťa.“

Snape naňho zamyslene civel. “Vymenili aj dvere?” vyzvedal.

Potter len prikývol a upriamil svoju pozornosť na dieťa schúlené pri jeho nohách. “Udiali sa okolo mňa podivné veci. Zdravili nás neznámi ľudia, stávalo sa to, čo som si neskonale prial. Vtedy som to nechápal, ale Dursleyovci áno a to ich znervózňovalo.”

“A tak ťa sem zavreli?”

Potter si pohŕdavo odfrkol. “Mali by ste vidieť moju izbu, keď som sa po prvýkrát vrátil z Rokfortu. Mal som na okne mreže,” pokrčil plecami. “Ale aspoň tam to okno bolo. Niet sa na čo sťažovať.”

“Jasné.” Nezdalo sa, že by tým Snapa presvedčil, a popravde, nepresvedčil. Nech sa Potterovi stalo čokoľvek, jeho bezúhonný postoj ho privádzal do šialenstva. Občas ho dokázal rozzúriť aj Albusov slepý optimizmus, ale toto pokojné prijatie všetkého čo sa udialo bolo stokrát horšie.

Ale nie je mojou povinnosťou súdiť, pripomenul si, nemusím vyliečiť jeho myseľ, len jeho dušu a potom môžem ísť domov a už nikdy nemať s Potterom nič spoločné.

Toto pomyslenie mu pomohlo nezaškrtiť Svätého Pottera sediaceho vedľa neho.

“Čo sa má stať?” spýtal sa s pohľadom upretým na malé stvorenie, ktoré len sotva pripomínalo ľudskú bytosť.

“Moja prvá skúsenosť s nekontrolovanou mágiou,” odvetil Potter s očami žiariacimi v tme. “Vlastne ma dosť prekvapuje, že sa tá spomienka vôbec ukázala - nebolo to bohvieako úžasné…”

“Teraz nevyzeráš práve najlepšie,” okomentoval to Snape s pohľadom stále ukotveným na útlom chlapcovi skrútenom v pelechu z prikrývok.

Ako ho pozorovali, zdalo sa, že dieťa dospelo k rozhodnutiu. Prinútilo sa vstať, aj keď sa zakolísalo a Snape si ešte raz všimol a uvedomil ako hrozne chudý chlapec naozaj bol, na jeho rukách sa ako pavučiny skveli modré žily, jeho ramená a paže kostnaté ako nepodarená Halloweenska figurína.

Viečka mal napoly privreté, no v aj v slabom svetle vyžarujúceho zo Snapovho prútika v nich bolo vidieť prázdnotu, ako v očiach niekoho, kto na svoj vek videl a zažil až príliš veľa. A vzdal sa.

“Vlastne sa už len sotva podobáš na človeka.”

Ale Potter opäť len pokrčil plecami. “Bolo už aj horšie,” prehlásil bez akéhokoľvek citu v hlase, keď pozoroval svoje mladšie ja, ako sa s perami pritisnutými k sebe, napoly plazilo, napoly potkýnalo ku dverám prístenku a občas bolestne zastonalo.

V tej chvíli sa niečo v majstrovi elixírov zlomilo. Napriek tomu, že to pre jeho myseľ bolo iracionálne (a otvorene by to nikdy nepriznal), vedel, že si ten chlapec zaslúži súcit, aby niekto pochopil, čím všetkým si prešiel. Trpiacemu dieťaťu by sa nemal nik otočiť chrbtom, a už vôbec nie jeho staršia verzia a on si nečakane prial, aby sa mladý Potter vrátil. Sťažujúci sa, brnkajúci mu na nervy, no vtedy v ňom prevládali city a nie len hŕba múdrostí a spirituálneho pokoja stojaca mu po boku.

“Už toho mám dosť, Potter,” zavrčal. “Nemusíš mi dokazovať, aký si teraz statočný a pokojný, ako máš nad každou čiastočkou tvojho života dokonalú kontrolu. Toto je týranie a tvoja nezaujatosť je jednoducho obscénna. Očividne si ešte viac pomätený ako som si myslel.”

Vtedy Potter po prvýkrát, odkedy prišli do jeho domu čaroval. Lumos bez prútika, postrehol Snape a neuveriteľne ho to podráždilo. Magické svetlo - trochu teplejšie než to z prútika, osvetlilo Potterov udivený, ustráchaný výraz.

“Ale čo iné by som mal robiť?” spýtal sa zmätene. “Chcete aby som nadával na nespravodlivosť tohto sveta tak, ako keď som bol mladší? Život nie je fér, to vieme obaja. Prečo by som mal mrhať časom a energiou na boj s vecami, ktoré nemôžem zmeniť? Čo sa stalo, stalo sa.”

“Prestaň sa správať, ako keby to, čo sa tu deje bolo úplne normálne, Potter,” vyštekol Snape, no odpoveďou mu bolo len ďalšie pokrčenie pliec.

“Ale pre mňa to je normálne,” odvetil napokon, čím v Snapovi vzbudil neodolateľnú túžbu zakrútiť mu krkom. “Nevysporadúvame sa tak s našimi životmi? Zmierime sa so všetkým, čo si pre nás osud pripravil, snažíme sa prežiť. Vy ste tomu príkladom, profesor.”

“Nikdy som sa nestal chodiacim klbkom pokoja, Potter,” zavrčal Snape.

“Nie, vy si vaše emócie vybíjate na druhých. Každý máme svoj spôsob.”

Snape mal na jazyku ďalšiu štiplavú poznámku, no zastavil sa skôr ako ju vyslovil. Len by tým potvrdil Potterovu zvrátenú teóriu. Ak tomu naozaj veril, kto bol on, aby mu to vyvracal?

“A okrem toho,” dodal Potter po chvíli ohlušujúceho ticha, “nemali by ste sa z toho tešiť, profesor? Času je málo a rozoberanie môjho traumatického detstva by nám z neho len ukracovalo. A neviem si predstaviť, že by ste boli nadšený keby som sa vám v slzách vrhol okolo krku a plakal nad niečím, čo nemá s našou úlohou nič spoločné.”

Snape sa len zhlboka, rozčúlene nadýchol a opäť zostal radšej ticho. Nenávidel, keď mali druhí pravdu a robilo sa mu zle len pri pomyslení, že by mal mať pravdu práve Potter. Namiesto pokračovania v tomto bezvýznamnom rozhovore obrátil pozornosť na chlapca, ktorý sa medzitým priblížil ku dverám.

Pozoroval, ako chlapec zodvihol trasúcu sa päsť a váhavo, s vystrašenými očami doširoka roztvorenými, zaklopal na drevo. Snape videl dosť spomienok na to, aby vedel, koľko odvahy ho tento jednoduchý akt musel stáť, pretože trest za vyrušenie ich rodinnej harmónie by bol nepochybne krutý.

Niet divu, že mu trvalo päť dní, kým bol zúfalý natoľko, aby zaklopal, no bolo to zbytočné, pretože jeho zaklopanie v temnote ešte ani nedoznelo a chlapec si skryl tvár do dlaní, roztriasli sa mu ramená.

Snapovi trvalo len chvíľu, kým si uvedomil, že Potter-mladší plače, bol zvyknutý na hlasné zavýjanie rozmaznaných detí. Tento chlapec však neplakal s účelom pritiahnuť na seba pozornosť. Potter vedel, že nikto nepríde, že niet nikoho, kto by počul jeho bolesť, komu by na tom záležalo.

Tento plač mal byť tajomstvom a keď chlapec opäť zodvihol hlavu, na lícach nebolo ani známky po slzách, no či to bolo spôsobené vážnou podvýživou a dehydratáciou, alebo tým, že si ich stihol zotrieť, tým si Snape nebol istý. Tiché stony sa mu zarývali hlboko do srdca.

Neotočil sa k Potterovi-staršiemu, nechcel vidieť jeho bezvýrazný, nezaujatý pohľad. Namiesto toho pozoroval chlapca, ktorý sa snáď po celú večnosť kolísal v hlbokom smútku a beznádeji.

Potom sa viditeľne pozbieral a po prvýkrát od začiatku spomienky chrapľavým, no zrozumiteľným hlasom prehovoril.

“Nemá to zmysel,” zašepkal. “Sú preč. Čo mám robiť, čo?”

V odpoveď mu prišlo len ticho. Snape počul Pottera ako zamumlal niečo o neschopnosti uvažovať, rozhodol sa ho ignorovať a namiesto toho naďalej pozoroval chlapca, ktorý sa práve prihováral dverám, akoby ho mohli počuť, akoby mohli preniesť jeho slová k nemilosrdnej rodine.

“Prečo ste ma tu nechali?” kričal. “Pustite ma von! Pustite ma von!”

Vzplanul v ňom hnev a znovu podvihol päsť a zaklopal, tentokrát ale silnejšie a odvážnejšie.

“Nechali ma tu umrieť,” zašepkal chladným hlasom, preplneným presvedčením. “Nechcú ma a toto je najlepší spôsob ako sa ma zbaviť. Ale mňa nedostanete! Nezomriem tak ľahko ako moji rodičia!”

“Povedali mi, že moji rodičia boli nezamestnaní a alkoholici. Kým ma Hagrid nepresvedčil o inom, žil som v tom, že zomreli pri autonehode,” vysvetlil mu Potter pokojne.

Snape stále upieral temné oči na rozčúlenú tvár malého chlapca, a i napriek všetkej obozretnosti ho prekvapilo, keď dieťa nečakane priložilo dlaň na dvere a:

“Otvor sa,” vyslovilo rovnakým chladným, rozhodným hlasom ako jeho staršie ja v riaditeľovej pracovni, keď rozkázal samému Rokfortu aby sa podriadil jeho vôli a uspel.

A tak ako predtým, mágia vyhrala.

Namiesto toho sa zamknuté dvere prístenku s tichým “klik” otvorili.

Bolo ťažké odhadnúť, kto bol v tej chvíli viac prekvapený, Potter-mladší, ktorý užasnuto civel na dvere, ktoré sa potichu otvorili, alebo Snape, ktorého pohľad kmital medzi dvomi Pottermi.

To, že Potter čaroval, ho samo o sebe neprekvapilo, aj keď bol ešte dosť malý, čo ho však úplne dostalo bola kontrola s akou tie dvere otvoril.

Normálne sa pri výskyte nekontrolovanej mágie veci navôkol lámali, trieštili. V tomto prípade bola sústredená len na jediný účel. Potter sa chcel dostať von a namiesto toho, aby dvere výbuchom vyhodil z pántov ich jednoducho odomkol.

“Celkom pozoruhodné, však?” ozval sa hrdo Potter a Snape mohol len mlčky prikývnuť. Chlapec sa medzitým vyškriabal von a na jeho tvári sa odrážala radosť s istou dávkou strachu.

“Poďme za ním. Ak si to dobre pamätám, tak toto bol ešte len začiatok,” oznámil Snapovi Potter a ladnými pohybmi nasledoval svoje mladšie ja.

Nasledujúcu pol hodinu sledovali ako sa chlapec po špičkách zakrádal po dome, ako keby v ňom nikdy predtým nebol. Vyštveral sa na stoličku, aby dosiahol na vodovod a uspokojil svoj smäd, potom prehľadal všetky skrinky a našiel balíček suchých keksov. Snape pozoroval, ako opatrne Potter z jedného odhryzol a niečo mu napovedalo, že toto nebolo po prvýkrát, čo ho nechali hladovať.

Stalo sa to vo chvíli, keď sa chlapec vracal do vstupnej haly. Chystal sa vrátiť späť do prístenku a práve si ho ako-tak čistil.

Potom vyšiel do kúpeľne, vyprázdnil a vyčistil tam zapáchajúce vedro, keď začuli, ako na príjazdovej ceste zastalo auto.

Chlapec stuhol. Snape ho už predtým videl vystrašeného, ale to sa nedalo ani porovnať s pohľadom absolútnej paniky, ktorá sa mu práve zračila v očiach. To ho ale nespomalilo. Za niekoľko sekúnd zakryl všetky stopy svojej prítomnosti v kúpeľni a šprintoval naspäť do prístenku s vedrom v ruke, očividne s úmyslom zamknúť sa dnu skôr, ako vstúpia Dursleyovci do domu.

Takmer to stihol.

“Chlapče!” zreval Vernon Dursley, do tváre červenší a škaredší ako v predošlej spomienke. Pottera, ktorý sa snažil skočiť do prístenku chytil za golier a odtiahol ho do haly.

“Čo si spravil? Ako si otvoril tie dvere, ty malý zasran?!”

“Otvorili sa samy od seba, strýko Vernon,” vydal zo seba Potter. “Bál som sa! Myslel som, že ste na mňa zabudli.”

“Ani nevieš, ako by mi to dobre padlo,” zavrčal Vernon a začal chlapcom triasť. “Ale ty skrátka nie si schopný slušne sa správať! A bol si tu len týždeň! Namiesto toho, aby si nám ďakoval za našu snahu a dobrotivosť, ničíš náš majetok a zakrádaš sa po dome! Ale teraz ťa naučím. Tentokrát pochopíš ako sa máš správať!”

Dursley, s rukou stále zvierajúcou Potterov golier, sa otočil ku dverám, kde nerozhodne stáli jeho manželka so synom.

“Vezmi Dudleyho na prechádzku, Petúnia,” povedal žene. “Musím sa tu o niečo postarať.”

Petunia Dursleyová len prikývla a chystala sa na odchod, keď sa Potter, na Snapovo počudovanie, strýkovi vytrhol.

“Teta Petúnia, nie!” zakvílil. “Prosím, nenechávaj ma tu! Budem dobrý! Nebola to moja vina!”

Petunia naňho len dlho nenávistne zazrela a zatresla za sebou dvere. Potter sa porazenecky zhrbil.

“Nebola tvoja vina?” pýtal sa teraz strýko, pomaly krúžiaci okolo svojej obete so zlomyseľným leskom v očiach. “A koho chyba by to mala byť? Moja? Chceš ma viniť za svoju nenormálnosť? Pozri sa na seba! Niet divu, že ťa nikto nemá rád. Veď ja ti ukážem koho chyba to bola!”

To čo nasledovalo bola jedna z najkrutejších bitiek, aké kedy Snape videl a zažil.

Nakoniec, keď sa chlapec prestal brániť a ležal na zemi ako handrová bábika, ho Dursley zodvihol a hodil ho do prístenku, nenávideného väzenia, z ktorého sa tak veľmi túžil dostať.

“Skap tam!” zreval Vernon. “Keby to bolo na mne, v živote by si odtiaľ nos nevystrčil!”

Skôr než ho zahalili hmly a zakryli mu výhľad na tento horor, zbadal ešte k smrti vydeseného chlapca lapajúceho po dychu a suché, nehybné oči mladého muža, ktorý svoju minulosť pozoroval bez štipky ľútosti či smútku, ako keby to ani nebol on.

0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o

"Oni ťa tam znovu zavreli?" spýtal sa Snape. Odpoveďou mu bolo len Potterovo nezúčastnené prikývnutie.

Od chvíle, keď po zhliadnutí dvoch spomienok vyšli z mysľomisy, vyjadroval sa Snape nanajvýš jednoslovne, stále hĺbajúc nad vecami, ktoré videl a zistil v priebehu posledných niekoľkých hodín. Potter navrhol obed a Snape súhlasil.  Že sa Potter naozaj chystá variť si uvedomil, až keď videl, ako vyťahuje hrnce a panvice.

Po výjavoch, ktoré práve v to ráno videl sa mu pri tejto myšlienke spravilo nevoľno.

"Nebojte sa," ozval sa na to Potter, akoby mu cez jeho mentálne štíty, aj napriek tomu, že mu bol otočený chrbtom, čítal myšlienky. "Varenie je mojou vášňou. To je jedna z tých dobrých vecí, ktoré ma Dursleyovci naučili. Variť, upratovať - v tomto Rokfort značne zaostáva."

Ten idiot znovu obraňoval monštrá, ktoré ho v detstve týrali. Snape si bol takmer istý tým, že mu preskočilo.

Bolo to ako jedna muklovská detská kniha, ktorú čítal veľmi dávno, bola tam žaba - alebo to bol krokodýl? - ktorá cez nejakú dieru zaviedla dievča do úplne odlišného sveta, osídleného šialenými kartami, rozprávajúcimi húsenicami a pošahanými kráľovnami, v ktorom boli všetky koncepty normality v okamihu prevrátené hore nohami.

"Potter," skúsil to znovu. "Na päť dní ťa zavreli do prístenku pod schodmi. Keď si sa odtiaľ dostal, brutálne ťa zbili a strčili ťa naspať."

"Áno," zjavne nevzrušený celým rozhovorom, pokračoval Potter na príprave rizota.

"Na ako dlho?" 

"Tri týždne, ale dali mi najesť a dvakrát denne ma pustili to kúpeľne, takže to nebolo až také zlé," odvetil Potter, s pohľadom stále upretým na ryžu, a potom po malej odmlke dodal:

“Vlastne som po čase začal mať prístenok celkom rád. Bol temný a trochu malý, ale bezpečný. Nikto mi v ňom neublížil, nikto odo mňa nechcel aby som predstieral, že som niekým, kým som nebol. A keď toho v Rokforte bolo priveľa, zavrel som oči a predstavil som si, že som späť v mojom prístenku a hneď mi bolo oveľa lepšie.”

“Ak by si to použil aj pri oklumencii, možno by si sa aj niečo naučil namiesto večného utápania sa v sebaľútosti. No počas všetkých tých rokov v Rokforte som ešte nestretol študenta, čo by skúsenosti premenil na niečo užitočné,” povýšenecky zachrčal Snape a len letmo zaznamenal hrubý tón svojich nevľúdnych slov.

Prečo v ňom Potter vždy vyvolal len to najhoršie, pýtal sa sám seba. Keby na jeho mieste stál ktokoľvek iný, pravdepodobne bez sa pre svoju netaktnú poznámku ospravedlnil, ale s Potterom sa to jednoducho nedalo. Aspoň uvidím, ako zareaguje, pomyslel si hnevlivo. Možno sa konečne unormálni a prestane predstierať ten večný pokoj.

“Toto je vec, ktorú som na vás mal vždy rád, profesor,” okomentoval to Potter z ničoho nič. “Teda potom, čo som vás za to prestal nenávidieť,” pripustil.

Snape čakal, že povie niečo viac, no chlapec mlčal.

“Čo,” spýtal sa nakoniec s rezignovaným povzdychom, “moje nenapodobiteľné urážky?”

Potter sa zachechtal a Snape musel potlačiť zavrčanie, ktoré sa mu dralo zvnútra, no tentokrát Potter odpovedal.

“Nie. Pre vašu neoblomnú pravdu vo veciach, ktoré sa ma týkajú. Od začiatku som na vašom rebríčku nestál bohvieako vysoko, vlastne myslím, že som ani nemohol stáť nižšie. Ale aspoň ste ma nepovažovali za niekoho výnimočného, za hrdinu, ku ktorému by ste v núdzi vzhliadali, od ktorého by ste očakávali, že zachráni svet. Všetka tá náhla pozornosť a obdiv ma privádzali do šialenosti a to v dobe, keď byť normálny bolo mojou jedinou túžbou.”

“Nekecaj, Potter,” vyštekol Snape. “Viem, že si tú pozornosť miloval, inak by si sa jej bol vyhýbal. Miloval si ju tak, ako tvoj otec a ten bastard, Black.”

Na jeho údiv sa Potter začal smiať hurónskym smiechom presýteným úprimným potešením.

“Vidíte, to som mal na mysli. Vždy nájdete bolestivú strunku, vždy na ňu tvrdo udriete. Ak by ste ma učili len vy, bez všetkých tých emócií a ľudí, ktorí verili, že som mal šťastné detstvo, možno by som sa naučil dosť na to, aby som prežil a zastavil všetko to umieranie.

Na moment sa jeho hlas zmenil, jeho tvár nadobudla skrúšený výzor starca, ktorý toho videl a zažil príliš veľa. No potom si povzdychol a zdalo sa, ako keby sa tá divná zmena nálady ani nebola udiala.

“Ale nemá zmysel premýšľať nad minulosťou ani plakať nad rozliatym mliekom,” dodal zľahka s pokojným úsmevom.

“Tebe úplne šibe, Potter.”

“Ja viem, profesor,” odvetil mladík potešene. “Ale to je vlastnosť, ktorú hrdina potrebuje pri zachraňovaní sveta od temných čarodejov, no nie?”

0o0o0o0o0o

Poslední komentáře
15.06.2008 10:17:48: teda já bych ho zaškrtila hned a to hodně rychle.....vážně se Severusovy nedivým a Harry je tu takov...
01.06.2008 22:03:03: :))) Díky!
01.06.2008 20:11:10: Ja nevim co rict... ponekud depresivni, ale krasne.
29.05.2008 22:58:58: Krásná povídka a skvělá kapitola! Dík, že jí překládáš.
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.