...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola prvá: Cudzinec v tieni

Ahojky :D tak ako vidíte, rozhodla som sa pre novú poviedku..to neznamená, že sa na Tam, kam patrím, či Je to vzájomné vykašlem, ale mala som pocit, že by môjmu webu nezaškodilo oživenie a mne trošíčku sťažená práva, pretože angličtina je v tejto poviedke o niečo náročnejšia :D ale beriem to ako výzvu..túto poviedku som si obľúbila, pretože to nie je vzťah Harryho a Sevieho ako otec a syn ale nie je to ani slash, no napriek tomu je krásna a pekne ukazuje obrat Severusových citov k Harrymu..poviedka ešte nie je dokončená, no je dlhá dosť, má okolo 32 kapitol a niečo vyše 220 000 slov..ak sa vám páči táto kapitolka dajte mi plsky vedieť v podobe komentu, pretože by som dnes teoreticky vedela preložiť ešte jednu.. čo sa deja týka: Harry pred ôsmimi rokmi zmizol z čarodejníckeho sveta, hneď potom ako po dvoch mesiacoch, ktoré trpel pod rukou Voldemorta, temného pána zabil. Ron a Hermiona zomreli. Harry sa teraz vracia do Rokfortu, aby sa s ním rozlúčil, no plány sa mu pokúsi prekaziť riaditeľ. Prečo sa chce Harry lúčiť?? :D som mrcha, no poviem vám, že to sa dozviete až neskôr..tak dajte vedieť či sa vám to páči :D ďakujem iisis
 Riaditeľ ich všetkých zvolal po večeri.

Snape ho nasledoval len veľmi neochotne - nenávidel to, keď musel opustiť elixír v polke jeho prípravy a jeho rešerše práve dosiahli kritický bod, ale niečo v riaditeľovom liste ho prinútilo poslúchnuť.

Bola v ňom naliehavosť, divná nervozita, ktorú Albus neprejavil už po celé roky.

Prišiel tesne, a keď otvoril dvere Albusovej kancelárie, všetky pohľady sa k nemu zvedavo zodvihli. Neurčito v smere svojich kolegov prikývol a posadil sa do kresla, ktoré mu patrilo počas tisíciek porád.

Čudné. Albusov odkaz nezvestoval dôvod tohto zhromaždenia a zo spýtavých pohľadov, ktoré po miestnosti kolovali si domyslel, že nikto z nich tento dôvod nepoznal.

Čo však všetci spozorovali bolo, že v miestnosti boli len členovia staršieho učiteľského zboru, až na jednu výnimku.

Nymphadora Tonksová, ktorá sa profesorkou obrany proti čiernej mágii stala len pred rokom, v preplnenej kancelárii Albusa Dumbledora sedela úplne potichu. Ich oči sa stretli a ona pokrčením pliec vyjadrila svoj vlastný zmätok.

Prečo Tonksová, dumal Snape a čoskoro zacítil bolesť v spánkoch, ktorá len predpovedala migrénu. Prečo nie Vectorová alebo Jordan, ktorý pred rokom prebral Dejiny mágie?

Očami ešte raz letmo preletel prítomných v miestnosti a potom mu to náhle došlo.

Všetci učitelia v miestnosti, od teraz šedivej McGonagallovej, zvráskavenej Sproutovej, a ružovovlasej Tonksovej - všetci učitelia boli členmi niekdajšieho Fénixovho rádu.

Všimol si ako sa úzke pery McGonagallovej takmer neznateľne potriasli až ich ešte viac stisla. Takže si to tiež všimla a znepokojilo ju to.

Musel potlačiť ston, keď sa jeho bolesť v spánkoch počas stotiny sekundy premenila na otrasnú migrénu.

Fénixov rád sa nezvolal už takmer štyri roky. Keď sa zhodli na tom, že už niet čo chrániť, že je všetko zažehnané, dúfal, celým svojím srdcom, že už ho nikdy nebudú musieť zvolať. Prečo tak spravil Albus práve teraz?

A kde dopekla bol sám riaditeľ?

Napätie v miestnosti dosiahlo svoj zenit, každý si každého pozorne premeriaval, no nikto sa neodvážil spýtať sa.

Pretože to nechceme vedieť, pomyslel si zachmúrene Snape. Vojna sa stala spomienkou a my nechceme spomínať.

Keď raz prídete na koniec tunela, neotočíte sa aby ste si obzreli tiene. Slnko bolo po dlhej temnote až príliš lákavé.

No teraz všetci predsa len spomínali, atmosféra v miestnosti sa opäť zmenila a Snape na tvárach svojich kolegov spozoroval hlboký smútok.

Stratili toľkých, pred aj po páde Temného pána. Opustila ich väčšina vtedajších šiestakov a siedmakov, obete nespočetných útokov a ich vlastnej, hlúpej chrabrosti.

Remus Lupin, Mundungus Fletcher, Kingsley Shackebolt a Filius Flitwick. Dean Thomas, Seamus Finnigan. Hermiona Grangerová a Ronald Weasley.

A kam zmizol Zázračný chlapec, stred ich pozornosti a nádeje nikto nikdy nezistil.

Teda, pred svojim odchodom Temného pána zavraždil, to áno, ale aj tak - bez stopy zmiznúť a nechať po sebe len malý lístoček a niekoľko mŕtvol bolo neznesiteľne chrabromilské.

Aj keď ten povyk, čo okolo toho ostatní narobili bol ešte horší.

Snape si nad tými uslzenými prejavmi a sentimentálnymi článkami len odfrkol, no to ho spolu s niekoľkými dobre naformulovanými komentármi dostalo do vážnej hádky s Molly Weasleyovou, ktorá, ako mu niekoľkokrát zvučne prízvukovala, nestratila len jedno, ale tri deti, keď sa našli mŕtvoly Weasleyho a Grangerovej a našiel sa Potterov list.

Akoby nemala dosť detí!

Snape si znovu odfrkol, za čo si vyslúžil varovný pohľad od Minervy, ktorá, ako sa zdalo, presne vedela na čo práve myslel.

Ale kde bol riaditeľ? Snape pozrel na hodiny. Už je to pätnásť minút. Nikdy nenechal nikoho takto dlho čakať. Albus vo svojej pracovni prakticky býval!

Akoby vypočul jeho myšlienky, jedny z dverí po jeho ľavej ruke sa otvorili a objavil sa v nich Albus Dumbledore.

Dlho trvalo než prešiel k svojmu stolu, dosť času na to, aby Snape vstrebal svoj šok. Riaditeľ vyzeral inak. Staro, krehko a – čo v Snapovi pravdepodobne vyvolalo ten chladný, nepríjemný pocit - vystrašene.

Albus nikdy nevyzeral vystrašene, nikdy počas tých tridsiatich piatich rokov, čo ho poznal. Postavil sa tvárou v tvár nebezpečenstvám, o ktorých by nikto ani nesníval a nesklonil sa ani pred Grindelwaldom či Voldemortom.

Ak sa niečoho bál, muselo to byť fakt zlé.

Pomaly, ukazujúc každý jeden zo svojich početných rokov, sa Albus zviezol do kresla a vyčaroval im čaj s keksami. Ako jediný z nich si nalial čaj do šálky, no jeho ruky sa tak veľmi triasli, až ho takmer celý porozlieval.

„Albus, prečo si nás zvolal?“ prelomila napokon ticho Minerva hlasom, ktorý nezradil nič z obáv, ktoré sa jej zračili v očiach. „Udial sa.... ďalší incident?“

Všetci vedeli, čo incidentom myslela, niekdajšie stretnutia Rádu, narýchlo zvolané ako odpoveď na ďalší útok, ďalšie úmrtia.

Po náhlej a neočakávanej smrti Temného pána sa jeho nasledovníci zbláznili. Vedeli, že je pre nich všetko stratené, že ich žiadne vydieranie či Imperius tentokrát nezachránia, a tak zahalili celú Veľkú Britániu rúškom teroru.

Bola to ohavná práca, chytiť a zajať ich jedného po druhom. Až príliš dobre si pamätal tú trpkú chuť vo svojich ústach, zúfalstvo, keď si uvedomili, že sa to všetko ešte neskončilo, všetko nebolo zázračne v poriadku. Že ten boj, aj keď teraz vyrovnanejší, ešte neskončil.

Ale bez ich temného, diabolského pána sa stali smrťožrúti zraniteľnými a po štyroch rokoch potýčok a neúnavného lovu nakoniec Rád s aurormi triumfovali.

„Incident,“ prebral Snapa zo zamyslenia Albusov hlas. „Áno, myslím, že by sa to tak dalo nazvať.“

Severus si povzdychol nad prejavom riaditeľovej záhadnosti, ktorú starý muž toľko miloval, ale tentokrát ho nedoprevádzali zvyčajné šibalské ohníčky v jeho očiach a jeho hlas znel unavene a krehko.

„Obdržal som list,“ pokračoval, zo záhybov habitu vytiahol kus pergamenu a pomaly ho odroloval. „List, ktorý som neveril, že niekedy príde, aj keď som v to celé roky dúfal.“

Teraz odpútal svoj pohľad od listu a každého v miestnosti si pozorne prezrel, akoby tým chcel zdôrazniť dôležitosť tohto momentu a jeho odhalení. Boli časy, keď sa zdalo, že každé Albusovo slovo, každý pohyb boli vopred premyslené, celý muž nebol ničím iným ako riadenou enigmou, ktorá im dodávala nádeje. Ale teraz bol jeho hlas nejasný a jeho pohľad sám silu hľadal namiesto toho, aby ju vyžaroval.

„Musím priznať, že som bol príchodom tohoto listu veľmi... znepokojený. Neviem, čo povedať...“

Riaditeľ sa odmlčal, opäť zameral pohľad na pergamen, ktorý pevne zvieral v rukách.

„List od koho?“ dožadovala sa netrpezlivo Minerva. „O čom toto celé je, Albus?“

Riaditeľ si povzdychol a oči sa mu zatienili zúfalstvom. „Minerva,“ zašepkal bezmocne, „ja...“

„Prečítajte to teda nahlas,“ ozval sa hlas zľava od Snapa. Tonksová. Necitlivá, praktická Tonksová.

Albus opäť držal svoje dlhé, nerozhodné ticho, až Snape pocítil túžbu list mu jednoducho vytrhnúť z rúk. V miestnosti boli počiatočné obavy nahradené intenzívnou zvedavosťou.

Nikto nevidel riaditeľa v takomto stave odkedy Potter zmizol a všetci chceli zistiť, čo takéto chovanie podnietilo.

„Možno to bude to najlepšie,“ nakoniec zašepkal Albus, odkašľal si a podvihol pergamen.

„Drahý pane,“ začal, „predpokladám, že je tento list neočakávaný, keďže som ani ja nečakal, že ho niekedy napíšem. V mojom poslednom liste som Vám oznámil, že už o mne nikdy nebudete počuť a mienil som tento sľub dodržať.“

Riaditeľov hlas naplnila nesplnená túžba a melanchólia. Čítal pomaly, medzi vetami nadlho zastavoval, akoby preňho bolo neuveriteľne ťažké ten list prečítať. Nikto však nenašiel to srdce súriť ho, aby čítal rýchlejšie.

„Nedávne udalosti však ovplyvnili moju zmenu názoru. Nie je mi dobre, Riaditeľ, a rád by som sa s vami stretol skôr, ako bude neskoro. Pochopím to, ak si neprajete ma ešte niekedy vidieť. Buďte si istý, že by som k Vám v takomto prípade neprechovával žiadne negatívne emócie. Ale ak mi moje želanie splníte, prídem do Vašej kancelárie okolo pol deviatej ešte dnes večer. Dajte mi vedieť, ak s týmto stretnutím nesúhlasíte. Zostávam úprimne Váš...“

Tiché zaklopanie na dvere riaditeľa umlčalo.

Severus by mohol toho za dverami uškrtiť za jeho úžasne načasované vyrušenie, ale keď videl ako jeho starý profesor zbledol ako krieda, rýchlo ho táto túžba opustila.

„Prišiel,“ zašepkal Albus, zvierajúc hrany stola tak silno, až mu zbeleli hánky.

Snape si chcel vynútiť vysvetlenie - kto prišiel? - ale ten bláznivý chaos paniky a nádeje, ktorý zachvátil riaditeľovu tvár ho umlčal. Albus nebol v stave odpovedať na akúkoľvek otázku.

Potom sa Albus vystrel a nasadil pokojný, kontrolovaný vzhľad, ktorý od neho všetci očakávali.

Zhlboka sa trasľavo nadýchol.

„Prosím, vstúp,“ zvolal.

Dvere sa otvorili, ale postava zostala v tieňoch, ktoré sa počas ich krátkeho stretnutia znateľne predĺžili. Nikto sa neobťažoval zasvietiť lampáš a nikto si to nedovolil ani teraz.

V tienistej postave bolo toľko pokojnej sebadôvery, toľko sily, až sa Snape mimovoľne striasol. Dumbledore, nech už bol tak ohromný ako bol, nikdy nedokázal dominovať miestnosti len za pomoci svojej prítomnosti. Takúto moc ovládal iba Temný pán. Ale nech bol týmto mužom ktokoľvek, nemal tú výhražnú auru, akú vyžaroval Voldemort..

A keď prehovoril, nebol to ten vysoký tajomný šepot Temného pána, ale hlas oveľa mladší, hlboký a trochu chrapľavý.

„Dobrý večer, riaditeľ,“ ozval sa cudzinec. „Vidím, že ste nám zvolali obecenstvo.“

Albus otvoril ústa raz, dvakrát, a znovu ich zatvoril. Dumbledore, najsilnejší čarodejník svojej doby a jeden z tých najvýrečnejších ľudí akých Snape poznal, stratil reč.

„Prečo si nesadneš, chlapče zlatý?“ vykoktal nakoniec a na svoj úžas si Snape všimol, ako sa osamotená slza predrala cez jeho zvráskavené líce a schovala sa v záhyboch jeho striebornej brady.

Muž v tieni si povzdychol a sklonil hlavu.

„Prečo nie,“ povedal potichu a tiene okolo neho akoby sa zvírili a zmizli. Vtedy pohasnuté lampáše ožili a zažiarili teplým zlatistým svetlom.

Cudzinec sa ani nepohol, no teraz zodvihol hlavu a oni mohli po prvýkrát jasne uzrieť jeho tvár. Snape videl dlhé čierne vlasy zviazané na temene a oči farby smaragdov. No skôr, než stihol mužov výzor spracovať mu pohľad zašiel na jeho čelo a on šokom stuhol.

Na bledej, jemnej pokožke svietil tmavý obrys jazvy tvarovanej do podoby blesku.

Poslední komentáře
23.12.2007 15:35:24: hmmm..co bych k tomu mohla napsat?je to zajímavý ale to tu řikají všichni:-)byla jsem napjatá až úpl...
23.12.2007 14:52:13: to vypadá dobře a zajímavě,takže další kapitolu bych s radostí uvítala, mají všechny kapitoly takový...
23.12.2007 14:36:18: je to uzasne, tesim sa na dalsiu
23.12.2007 14:28:11: Jistěže chci další kapitolku. Je to nádherná povíídka.
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.