...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola jedenásta: Zlatý ročník

Zdá sa, že sa kapitolky jedna za druhou mierne predlžujú :-) chápem, že vás táto správa asi poteší, no zároveň dúfam, že to čoskoro prestane :D veď napokon, oveľa ľahšie sa prekladá kapitola, ktorá je kratšia nie? a potom sa aj zdá, že je toho viac ak pribudne viac kapitol :D v každom prípade dnes je to necelých osem strán prekrásnej poviedky. Všimla som si, že tu v poslednej dobe pribúdajú komentáre od ľudí, ktorí sa predtým neozvali, tak dúfa,. že sa ozvete viacerí a táto kapitolka patrí práve vám :D
iisis

Pretrápili sa ďalším dňom spomienok s Dursleyovcami, ústiacimi do niekoľkých zlomenín, vážnych prípadov dehydratácie a skutočne impozantnej škály vnútorných zranení. Niektoré zranenia, natoľko vážne, že si vyslúžili cestu do nemocnice staršia verzia Pottera ohodnotila slovami “aspoň som mal šancu dostať sa na chvíľku von”.

Dokonca trval na tom, aby Snapovi vysvetlil všetky detaily rôznorodých operácií a liečení, ktoré v mladosti podstúpil a bol prekvapený, keď sa Snape ani prinajmenšom nebavil pri gastroskopii.

“Myslím, že je to smiešna technika,” komentoval to sklamane, no Snapove oči sa ani nehli od panikou vykreslenej tváre Pottera-dieťaťa, zmrazeného pohľadu nekončiacej bolesti a akosi ten vtip nepochopil.

Okolo poludnia bol Snape zas vo svojej skazenej a mračiacej sa koži a popoludní by bol schopný Pottera pri každom jednom úsmeve a úškrne, ktoré vyprodukoval, prepichnúť.

Večer to mali konečne za sebou.

“Myslím, že toto bolo naposledy, čo Dursleyovci spravili niečo, čo spĺňalo naše parameter,” ozval sa Potter, keď vyšli z mysľomisy. “Primontovali mi na okno mreže, dávali mi sotva najesť, ale to bolo po výlete do Šikmej uličky s Hagridom, asi to najhoršie.”

“Dosť prekvapivé,” poznamenal Snape a naložil si ďalší tanier polievky. Potter bol naozaj skvelým kuchárom, aj keď by to nahlas nikdy nepriznal. “Myslel som, že ich čarodejník v dome ešte viac rozzúri.”

“Hrozne sa báli,” vysvetľoval Potter, zatiaľ čo bezmyšlienkovite krájal bochník čerstvo upečeného chleba. “A mali na to dobrý dôvod. Je mi ľúto toho, že skonali.”

“Prestaň s tým bláznovstvom, Potter,” zavrčal Snape, ktorý nechcel počúvať ďalší Potterov svetský príhovor. “Tým čo ti spravili stratili právo na to aby ich považovali za ľudí. Mali byť potrestaní oveľa skôr.”

“Súdite ich príliš ľahkovážne, profesor,” povedal Potter. “A popri tom žijete s ľuďmi nie im nepodobnými.”

“Čarodejník by dieťaťu zverenému do jeho opatery nikdy nič podobné nespravil,” protestoval hnevlivo Snape.

“Ľudia ako Dursleyovci sú čistokrvnými muklovského sveta,” odvetil Potter pokojne. “Majú predstavu toho, čo je normálne a čo je správne a všetko čo sa odlišuje od ich predstavy je nebezpečné a zlé. Nemusíte s tým súhlasiť, ale nie sú veľmi odlišní od ľudí typu Luciusa Malfoya či Dolores Umbridgeovej.”

“Tak poprvé,” skočil mu do reči zostra Snape. “Nežijem medzi ľuďmi ako Lucius Malfoy alebo Dolores Umbridgeová. Vlastne sa im čo najviac vyhýbam. A podruhé, nemôžem uveriť tomu, že obraňuješ ľudí, ktorí ti v živote spôsobili toľko bolesti.”

“Nechápali ma, to áno, kto by to mohol poprieť- ale ako by ste sa cítili, keby vám na prah niekto položil mukla a nútil by vás starať sa oňho, zabezpečiť mu vzdelanie a zdieľať s ním dom? Koľko trpezlivosti by ste preukázali niekomu, kto nechápe váš spôsob života, kto by sa ho nikdy nemohol účastniť, pretože to popiera celé jeho ja? A kto vám okrem toho pripomínal aj trpkú minulosť?”

“Ver si čomu chceš, Potter,” povzdychol si rezignovane Snape. “No nech povieš čokoľvek, nikdy tvojich príbuzných nepochopím. A nemám najmenší záujem v prebratí tvojho prehnaného odpúšťania.”

“Viem, profesor,” uškrnul sa Potter, akoby si niečo dokázal a keď pokračoval, Snape si uvedomil, že svojim zvráteným spôsobom sa mu to naozaj podarilo. “Už som vám predsa povedal, že váš prístup pozostáva s ironických a bolestivých poznámkach, či nie?”

Teraz už Snape vedel, že nemá zmysel púšťať sa do tohto rozhovoru. Niečo si len zašomral o pochabých Chrabromilčanoch a ich stupídnom presvedčení o tom, že majú pravdu, napriek tomu, že sa vždy, samozrejme, mýlili.

Potom sa pokúsil previesť rozhovor ku téme, ktorá Pottera iste podráždi.

“Stále si neviem pripustiť, že by Albus o situácii s tvojimi príbuznými nič nevedel,” ozval sa a v duchu si dodal, že slovo “situácia” bolo značné podhodnotenie. Za posledné dva dni zhliadli šestnásť spomienok, jednu otrasnejšiu ako druhú a aj keď bol celkom rád, že toho toľko prešli, určite by sa zaobišiel aj bez niektorých z nich.

Potter si povzdychol. “Máte samozrejme pravdu. Vedel o tom - minimálne o istých útržkoch. Môj prvý list z Rokfortu bol adresovaný do “prístenku po schodmi”, čo nakoniec prinútilo mojich príbuzných aby mi dali moju vlastnú izbu, aj keď som mal na dverách ešte viac zámkov.”

“A určite ste sa o tvojom detstve nad šálkou čaju a sladkosťami dobre porozprávali,” zavrčal Snape a zachmúrene myslel na to, ako si Albus nikdy nezavolal týraného Slizolinčana. “Keďže si bol jeho Zlatý chlapec a všetko okolo toho.”

“V tomto sa mýlite,” odvetil Potter a civel do polievky v snahe rozpomenúť si. “Vlastne sme sa tak často nerozprávali, aspoň nie o súkromných veciach. Väčšinou to bolo o Voldemortovi alebo o tom, ako som opäť porušil pravidlá.” Vzhliadol ku svojmu starému učiteľovi, ktorý frustrovane prevrátil očami a uškrnul sa. “Alebo keď som sa do niečoho zaplietol, ako keď som v druhom ročníku počul baziliska a myslel som si, že som zošalel, alebo keď si v piatom ročníku všetci mysleli, že mi ide len o slávu. Nikdy nebolo času na to, čo by ste mohli nazvať “osobnými” problémami, teda okrem tých, ktorým čelil Chlapec, ktorý prežil.”

Pokrčil plecami. „Ale Dumbledore je zaneprázdnený muž a my, obyčajní smrteľníci, nemôžeme očakávať, že by sa zaujímal o naše problémy, no nie?“

Snapovi sa prekvapením zúžili zreničky. Začul snáď v Potterovom hlase známku sarkazmu?

“Vždy sa správal, akoby ťa dokonale poznal, Potter,” poznamenal úlisne.

“A vždy sa zdalo, že vedel o všetkom, čo si myslíte a robíte vy, profesor,” kontroval s úsmevom Potter. “Aj on sa môže občas mýliť.”

“Budem mu dnes večer musieť napísať, Potter,” ozval sa nečakane Snape, no nebol si celkom istý, prečo mu to vlastne hovorí. “Vlastne asi očakával, že sa ozvem oveľa skôr.”

“Ja viem,” prikývol Potter a znovu obkrútil ruky okolo hrnčeka. “Napíšte všetko, čo považujete za nevyhnutné. Úplne vám v tomto dôverujem.”

Snape len sotva zadržal frustrované zavrčanie, ktoré sa mu dralo z krku. Plánoval, že napíše uštipačný list plný jeho podráždenosti z posledných dvoch dní, z ktorého by sa riaditeľovi pretočila hlava. Albus by bol šokovaný, keby sa dozvedel o priateľoch, ktorých jeho Zlatý chlapec uprednostnil pred čarodejníckym svetom.

No keď k nemu teraz Potter vzhliadol s dôverou zračiacou sa v jeho zelených očiach zistil, že toho nebude schopný. Nemohol predsa zradiť Potterove tajomstvá mužovi, ktorému zjavne vôbec nedôveroval. Teraz hovoríš o Albusovi, pripomenul si, no aj tak svoj názor nezmenil.

“Toto je dôdov, prečo by sa ti v Slizoline nedarilo, Potter, tvoja dôvera,” zavrčal a Potter mu natešene prikývol.

0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o0o

Nasledujúce ráno vstali do nejasného červeného svitu vládnuceho nad osamotenou chalupu.

Pri raňajkách položil Snape list adresovaný “Albusovi Dumbledorovi” vedľa Potterovho taniera. Obálka bola stále otvorená a Snape si dal s prípravou čaju poriadne na čas, aby umožnil mladému mužovi uspokojiť svoju zvedavosť, no nepočul nič - ani to najjemnejšie zašuchotanie pergamenu - a keď sa otočil, bolo mu jasné, že sa Potter listu ani nedotkol. Pomohli mu v tom jeho tajné značky, ktoré na list umiestnil.

Dopekla.

On mu teda určite nepovie čo tam napísal! Snape strávil písaním listu celú hodinu. Niežeby toho chcel tak veľa napísať, no preto, aby svojimi špiónskymi schopnosťami obalamutil riaditeľa.

Bol by sprostý ak by to Potterovi povedal. Potterovi, ktorý sa plne sústredil na svoj chlieb, ako keby na svete neexistovalo nič dôležitejšie. Áno, bol by naozaj tupý…

“Len som mu zhruba načrtol postup tvojho liečenia, Potter. Žiadne podrobnosti.” Dopekla! Dopekla!!

Potter k nemu vzhliadol, po perách mu preletel úsmev a potom sa znovu vrátil ku svojim raňajkám.

“Nič iné som od vás neočakával,” ozval sa a Snape v to ráno vymyslel tri nové spôsoby, ako ho zabiť ranným chlebom.

Po tomto mlčky dojedli a presunuli sa do labu. Zdalo sa, že Potter akoby dychtil po dnešnej dávke spomienok.

Až keď Snape pripravil mysľomisu a Potter k nej okamžite prešiel si uvedomil, prečo je tomu tak. Dnes sa vrátia do Rokfortu. Do jediného miesta, ktoré Potter nazýval domovom, miesta, ktoré chcel pred smrťou ešte naposledy vidieť, aj keď to znamenalo stretnutie s riaditeľom.

Keď Snape nasledoval Pottera do mysľomisy dúfal, že si nebude musieť vytrpieť príbehy o zlatých rokoch zlatého chlapca. Jeho vlastné spomienky na tie časy neboli príliš šťastné. A množstvo z tých spomienok v sebe akýmsi spôsobom zahrňovalo prekliateho Chlapca, ktorý prežil.

Hustá hmla sa rozplynula a oni sa ocitli na obrovskej šachovnici. Ktorú Snape okamžite rozpoznal.

“Vynechal si celý rok a dostal sa rovno k vyvrcholeniu, čo?” spýtal sa, zatiaľ čo prešiel ku strelcovi a položil ruku na chladný kov.

No Potter mu neodpovedal. Prešiel do polky šachovnice a civel na niečo, čo Snape zo svojho miesta za strelcom nevidel. Ten si povzdychol a prešiel do stredu bojiska za Potterom.

Šachová partia sa blížila ku koncu a na šachovnici stálo už len minimum figúrok. Ostatné stáli znetvorené pri stene. No tri postavy sa líšili od tých nemenných čiernych a bielych - malé dievča s rozstrapatenými vlasmi, vychudnutý chlapec s prenikavo zelenými očami a chlapec s červenými vlasmi, ktorý na čierne figúrky vykrikoval príkazy.

V tej miestnosti už bol, zdalo sa to ako celá večnosť, keď riaditeľovi pomáhal nastražiť pasce, ktoré mali zadržať Voldemortových prívržencov, ale nevidel šachovnicu s figúrkami v akcii a musel priznať, že ho to ohromilo. Len sprostí Chrabromilčania s IQ húpacieho koníka by vôbec zvažovali postaviť sa proti nim.

Otočil sa k Potterovi a práve sa mu chystal povedať svoje pozorovanie, no zastavil ho pohľad v jeho tvári a aura čistej mágie okolo neho, ktorá praskala vo vzduchu. Oči mladého muža boli upreté na jeho niekdajších spoločníkov s výrazom toľkej bolesti a clivosti, že sa mu slová doslova zasekli v krku.

Samozrejme.

Po prvýkrát po takmer ôsmich rokov videl Potter svojich priateľov. Dve zložky Zlatej trojky, ktoré zahynuli za dodnes nevysvetlených okolností niekde v útrobách Voldemortovej temnej pevnosti, s telami dobitými a zohyzdenými, ústami otvorenými v nemých výkrikoch.

A teraz boli tu, takí mladí, nevinní, bojujúci proti šachovnici ani netušiac o hororoch budúcnosti, trápeniach, ktoré budú musieť prežiť, a to len preto, že sa spriatelili s týmto vychudnutým čiernovlasým dieťaťom.

Neskôr Snape presvedčí samého seba, že tú slabosť spôsobilo dvojdenné vyčerpanie, no v tom momente mu bolo Pottera ľúto. Našťastie sa medzi mladými Chrabromilčanmi rozpútala zanietená debata, ktorá ho zachránila od strápnenia prejavením svojich pocitov.

“Tak to v šachu chodí,” vyprskol Ron na svojich priateľov. Snape v jeho očiach videl strach zmiešaný s odhodlaním. “Občas musíte niečo obetovať! Postúpim o krok dopredu, ona ma vyhodí - a Harry môže dať kráľovi šach mat!”

Snape videl ako Potter pri slovách svojho mladého priateľa stuhol a bol by rád vedel prečo. Sám bol celkom schopným hráčom a videl, že mal Weasley pravdu, a aj keď sa im figúrky museli zdať obrovské, z ich perspektívy mu bolo jasné, že sa im vtedy nič vážne nestalo.

“Obety,” zamumlal Potter, keď pozoroval, ako jeho mladšia verzia zbledla. “O tom to všetko bolo, však, Dumbledore?”

“Ale-“ protestoval Potter-chlapec, no Ron len mávol rukou.

“Chceš zastaviť Snapa alebo nie?” spýtal sa drsne a Majster elixírov sa prekvapene strhol. Videl ako sa od neho Potter odvrátil a rumencom na tvári, no jeho mladšia verzia jeho zahanbenie nezdieľala. Jediné na čo sa teraz chlapec zameriaval bolo nebezpečenstvo, do ktorého sa staval jeho priateľ.

“Ron-“ prosil ho naliehavo.

“Pozri, ak sa nepoponáhľate, vyfúkne vám kameň pred nosom!”

Ron na nich skríkol aby sa pripravili a bez toho aby im dal možnosť aj ďalej protestovať, vykročil vpred.

Biela kráľovná zaútočila a on sa v bezvedomí zviezol na šachovnicu. Snape začul Grangerovej úzkostlivý výkrik, no očami stále sledoval mladého Pottera, hľadajúc známky disintegrácie. No aj keď sa jeho tvár zvraštila v bolestnej grimase bezmocnosti a hnevu, bez slova zakončil šachovú partiu, keď dal kráľovi šach mat.

A bol to on, kto presvedčil Grangerovú aby šla ďalej namiesto toho, aby zostala pri svojom priateľovi, on, kto opustil miestnosť s posledným dlhým pohľadom späť.

“Vtedy som pochopil, čo obnáša vodcovstvo a obety,” ozval sa tíško Potter, ktorí sa blížil ku svojmu padnutému priateľovi. “A oni si mysleli, že to pochopili tiež.”

Unavený až do morku kostí sa zviezol na kolená a povzdychol si. Jeho prsty sa nežnými dotykmi niesli po tvári mladého Weasleyho, prehrabli mu vlasy a on sa usmial, keď si všimol malú odolnú špinku na jeho nose.

“Ale mýlili sa,” šepol.

V Snapovi vzrastal hnev. On stratil oveľa viac priateľov, než si Potter vôbec dokázal predstaviť. Najprv keď sa rozhodol nasledovať Voldemorta, potom keď sa ho rozhodol zradiť. A počas nasledujúcich rokov ich videl umierať na bojiskách, znovu a znovu, až kým mu - ak nechcel zošalieť - nezostávalo nič iné než prestať na nich myslieť.

A tu bol on, s minulosťou natoľko krvavou a bolestivou, že by sa dokázala vyrovnať jeho, smútiaci nad svojou stratou, ktorú neprijímal s ničím iným ako jemnou vrstvou zármutku nesúcou sa jeho spomienkami. Ak by to nebolo totálne ne-snapovské, predvádzal by tu celé triády o nespravodlivosti tejto situácie.

“Nemali by sme si pohnúť, Potter?” spýtal sa namiesto toho hlasom chladným ako ľad. “Mohlo by nám uniknúť, ako ma chytíš skôr než stihnem ukradnúť Kameň pre môjho Majstra.”

Potter sa začervenal, no pozrel mu priamo do očí.

“Prepáčte mi, pane,” povedal. “Mýlili sme sa. No nebol to náš jediný omyl. A vtedy som ešte nechápal, že výzor môže klamať. Smiešne, nie? Po desiatich rokoch strávených s Dursleyovcami som si to mal uvedomiť.”

Snape zistil, že otvorene jeho ospravedlnenie prijať nedokáže, prekvapilo ho však, že vo vnútri tomu bol aj celkom naklonený.

“Poďme za nimi. Chcem vidieť ako sa Grangerovej podarilo rozlúštiť môj hlavolam,” povedal a videl ako sa Potter uľahčene usmial.

“Budete prekvapený,” odvetil len a spoločne prešli cez ďalšiu špinavú miestnosť s porazeným trollom.

Do miestnosti so Snapovou pascou vstúpili práve vo chváli, keď Grangerová dočítala posledný riadok jeho hlavolamu. No namiesto očakávaného zmätenia sa jej v tvári rozžiaril očarujúci úsmev.

Potter mladší bol zjavne rovnako vykoľajený ako on sám. Očividne z hádanky nechápal ani slovo.

“Skvelé,” tešilo sa dievča a v očiach sa mu zračila úľava. “Toto nie je kúzlo - je to logika - hlavolam. Mnoho najväčších čarodejov bez štipky logiky by tu stáli do smrti.”

Snape sa neubránil malému oceňujúcemu úsmevu. Potter sa odvrátil od Grangerovej a spýtavo sa naň zahľadel.

“Takže to bolo naozaj tak?” spýtal sa. “Vždy som rozmýšľal nad tým, či to myslela vážne.”

“Na dievča z Chrabromilu bola bystrá,” priznal Snape a opäť obrátil pozornosť na spomienku, v ktorej práve prehovoril chlapec Potter.

“To budeme ale aj my, či nie?” spýtal sa Grangerovej, očividne neveriac, že by niekto mohol vyriešiť túto divnú… logiku.

“Samozrejme, že nie,” odvetila Grangerová. “Všetko čo potrebujeme je na tomto papiery. Sedem fľašiek: v troch z nich je jed, v dvoch víno, jedna nás bezpečne dopraví cez čierny oheň a jedna späť cez červený.”

“Ale ako vieme, z ktorej sa napiť?”

“Vydrž chvíľu.” A, na Snapovo prekvapenie, chvíľa jej na riešenie naozaj stačila. Pozorne si niekoľkokrát papier prečítala, akoby si chcela vryť podstatné fakty do pamäte, potom sa prechádzala popri zoradených fľaškách.

“Mám to,” ozvala sa a Snapovi znovu poklesla sánka. Trvalo mu viac než deň, kým to vymyslel! Viac než deň! “Najmenšia fľaštička nás prepraví cez čierny oheň - ku Kameňu mudrcov.”

Ako Grangerová vysvetľovala postup, ktorým došla až ku svojmu záberu, Potter starší k nej opatrne podišiel a očami akoby láskal jej jemné črty.

“Jej myseľ bola naozaj vzácna,” šepol jemne. “A ja som si ju začal vážiť až príliš neskoro. Bez nej by som neprežil ani prvý ročník.”

Akoby ho počula, zachvela sa Gragerovej pera a odrazu sa vrhla na mladého Pottera a zovrela ho v objatí. Chlapec stuhol a dostal zo seba pridusené “Hermiona!”. Ten starší sa postavil za neho a jemne pohladkal Hermionu po líci svojimi mozoľnatými dospeláckymi rukami.

Zo svojho miesta za chlapcom videl Snape slzy, ktoré sa jej leskli v očiach, no keď prehovorila, jej hlas bol silný a čistý.

“Harry - ty si veľký čarodejník, naozaj.”

“Na teba nemám,” odvetil Potter, ktorý bol veľmi zahanbený a ona ho konečne pustila.

“Ja?!” skríkla, hlasom zafarbeným pohŕdaním a neistotou. “Knihy! A vedomosti! Na svete sú oveľa podstatnejšie veci - priateľstvo a odvaha a - och Harry - dávaj si pozor!”

Potter chlapec prikývol a Grangerová bez ďalšieho zaváhania vypila svoj elixír.

“Keď si pomyslím, že som tým kecom o statočnosti a lojalite naozaj veril,” povzdychol si Potter. “Naozaj som si myslel, že je bezstarostnosť cennejšia než vedomosti.” Otočil sa ku Snapovi a podvihol obočie. “Stavím sa, že vy ste sa takto nezmýlili.”

“Nie,” odvetil Snape a očami si premeriaval skvelé dievča, ktoré začal postupne obdivovať. To skvelé dievča, ktoré nedostalo príležitosť preukázať svoje schopnosti vo svete.

A tak sa mu na pery znenazdajky vydrala odpoveď: “Ja som spravil opačnú chybu. Myslel som si, že sú vedomosti dôležitejšie než lojalita či ľudská prítomnosť. Tiež som sa mýlil.”

Tak ako po ceste od Tieňa, Potter jeho nečakané priznanie nekomentoval. Len sa Snapovi mlčky zahľadel do očí a po chvíli jednoducho prikývol.

“Mali by sme za ním,” ukázal na svoju mladšiu verziu. “Inak by sme nemuseli stihnúť moje objavenie, že ste zlodejom neboli vy. Môj výraz v tej chvíli si určite zaľúbite.”

Snape sa zaškeril, no ten úškľabok by sa čoskoro zmenil v úsmev a tak sa rýchlo odvrátil.

“Nepochybne,” odvetil a nasledoval mladého Pottera za jeho prvou konfrontáciou s tým, ktorého po siedmych rokoch strachu a bolesti napokon prekoná.

Poslední komentáře
09.08.2008 15:26:00: Ahoj, pisem sem prvy krat, hoci tvoje poviedky si uz istu dobu citam.. ale prave tato ma donutila na...
08.08.2008 00:00:38: Moc krasnee :) tahle povidka se mi z tvych prekladu libi asi nejvic, protoze je necim jina a bude to...
03.08.2008 20:29:31: Skvělá kapitola,tahle povídka je dokonalá.Jsem zvědavá co bude dál!!
30.07.2008 20:10:59: Tak to bol preklad! Teda každý je skvelý, ale nová kapitola mi vždy vyrazí dych. Nádherné, toto je k...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.