...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola dvanásta: Nezostalo nič, len nenávisť

Nová kapitola, sorrac že to trvalo tak dlho. Užite si čítanie a plsky komentujte. Och a venujem ju Ave za jej krásny koment pri poslednej kapitole. diks
iisis

Aj napriek tomu, že Snape vedel, čo má očakávať, mu pohľad na skrýšu Kameňa mudrcov, nezariadenú miestnosť vytesanú v Rokfortských sivých základoch vyrazil dych.

Po tom, čo sa pripravil na konfrontáciu s Temným pánom, preňho útla Quirrellova postava predstavovala akési sklamanie. A to aj napriek tomu, že prestal s koktaním, ktoré Snape prekukol pri prvom rozhovore s divným, nešťastným mužom.

Mladý Potter zjavne zdieľal názor majstra elixírov, pretože zalapal po dychu a vydal zo seba hrdelné zavrčanie, ktoré sa dalo len sťažka interpretovať ako jednoslabičné zámeno.

Quirrell sa usmial. Takto mu pripadal takmer strašidelne a temnota prítomnosti Lorda Voldemorta, tá tichá melódia, ktorá Snapa kedysi vábila preplnila miestnosť ako jedovaté piesne sirén.

A bol tam aj Potter, s tvárou od sadzí z čierneho ohňa, s od kľúčov otrhaným školským habitom a krvou podliatymi očami, v ktorých sa zračila starosť o jeho priateľov.

Taký malý, taký slabý.

A vzdoroval samotnému Temnému pánovi.

Pred týždňom by bol Snape toto správanie zvalil na jeho chrabromilskú nesúdnosť, trvajúc na tom, že bol Potter až príliš sprostý na to, aby si uvedomil čo bude nasledovať, príliš hlúpy na to, aby si uvedomil, čo ten muž zosobňoval. Kým bol.

No jediný pohľad do očí mladého chlapca stačil na to, aby Snapa presvedčil o opaku. Potter vedel kým Quirrell bol, vedel, že jeho šance na prežitie sú mizivé.

Ale aj tak tam nehybne stál a stratil tak jedinú možnosť uniknúť. Oči upieral na Quirrella, posla rozsudku a smrti.

A stále v sebe pozbieral dostatok odvahy a prehovoril.

“Nazdával som sa, že - Snape,” zakoktal sa a Snape skôr cítil než videl, ako sa Potter vedľa neho začervenal.

“Severus?” zasmial sa Quirrell prenikavým, chladným smiechom. “Áno, Severus pôsobí takým dojmom, však?  Je dosť užitočné, keď poletuje po škole ako prerastený netopier. Kto by pri ňom podozrieval ú-úbohého k-koktavého p-profesora Quirrella?”

Ak by v tom momente nebol Snape rušený škvrniacou prítomnosťou Temného pána, bol by s tým úsudkom spokojný. Jeho osobnosť “prerasteného netopiera” si od neho vyžadovala veľa snahy a plánovania. Na tvári staršieho Pottera postrehol ďalší zahanbený pohľad, zatiaľčo na tvári toho mladšieho sa zračilo ohromenie s prekvapením.

“Snape sa ma predsa pokúsil zabiť!” protestoval chlapec, očividne neschopný prijať fakt, že sa realita natoľko líšila od jeho pozorovaní.

“Nie, nie, nie. To ja som sa ťa pokúsil zahrdúsiť.” Zdalo sa, že si toto celé divadielko Quirrell náramne užíval. Nanešťastie sa nezdalo, že by bol Potter ohúrený všetkými tými snahami o jeho smrť.

“Snape sa ma pokúšal zachrániť?” spýtal sa a starší Potter sa zachechtal.

“Trochu mi to trvalo, to musím priznať,” ozval sa. “Ale istým spôsobom by ste mali byť hrdý, profesor.”

“Na dnes ma ušetri hádaniek, Potter,” odvetil Snape zostra a bol by sa za svoje slová najradšej poriadne vyfackoval: znovu potvrdil Potterovu teóriu. Potter sa opäť len zachechtal.

“Mali by ste byť hrdý, pretože v miestnosti, v ktorej sa v tej dobe nachádzal diabolský profesor obrany - mal by som zdôrazniť, že to bol len prvý z nich -, Kameň mudrcov, Zrkadlo z Erisedu a sám Voldemort som nemyslel na nič iné, len na vás.”

“Aká to pocta,” vyprskol Snape a s námahou sa od svojho pacienta odvrátil aby sa mohol koncentrovať na klišé scénku, ktorá sa odohrávala v miestnosti. Na Quirrella, ako sa vyťahoval ako béčkový zločinec z lacnej muklovskej detektívky a Pottera, ako kládol otázky, akoby na nich stál celý svet.

“Mohol si sa radšej sústrediť na to, ako sa dostať von namiesto toho, aby si sa vypytoval na jeho osobný život, Potter,” zavrčal Snape keď pozoroval malého chlapca, ktorý únavou ledva stál na nohách.

“Vedel som, že nebolo cesty von. A nemienil som mu kameň vydať. Tak som sa ho snažil zdržiavať. Teda profesor, nie som až tak hlúpy,” odvetil Potter pobavene. “Pozrite, snažím sa ho odlákať od zrkadla.”

“A ako dobre sa ti to darí,” poznamenal Snape sarkasticky, keď sa Quirrell presne v tom momente otočil a uprel čoraz zúfalejší pohľad na zrkadlo z Erisedu.

“Nechápem… že by bol Kameň vo vnútri Zrkadla? Mám ho rozbiť?”

“Tak funguje Temná strana,” odfrkol si Potter. “Ak niečo nechápu, snažia sa to rozbiť. Ak sa to nerozbije, zakľajú to. A ak sa ani potom nič nestane, pokúsia sa uniesť niekoho bystrejšieho než sú oni. Niet divu, že sa Voldemortovi nepodarilo pokoriť svet.”

“Centimeter po centimetri sa približovať ku zrkadlu a dúfať, že sa niečo stane, tiež neznie veľmi bystro,” okomentoval Snape to, o čo sa práve pokúšal chlapec. A možno dodať, že neúspešne, pretože členky mal k sebe zviazané až príliš tuho na to, aby mu povolili veľa pohybu. Aj napriek vážnosti situácie sa Snape neubránil uchechtnutiu, keď chlapec stratil rovnováhu a zrútil sa na zem ako zle postavený vianočný stromček.

“Našťastie to nebola moja ladnosť či dobré zvyky, ktoré mi pri každom našom stretnutí zaručili výhru, no nie?” pýtal sa Potter, no kútiky pier sa mu tiež mierne podvihli, keď pozrel na padnutého hrdinu, ktorý sa snažil vyšvihnúť na nohy.

Zdalo sa však, že Quirrella jeho predstavenie veľmi nepobavilo. Prechádzal sa z jednej strany na druhú a jeho rozčúlenie každým krokom narastalo.

“Čo to zrkadlo robí? Ako funguje? Majstre, pomôžte mi!”

Na miestnosť zrazu padlo ticho, akoby z kamennej komnaty vymizla všetka radosť, všetky zvuky. Zmizlo aj hravé doberanie sa dvoch mužov a obaja sa vystreli, akoby v očakávaní stretu s ich spoločným nepriateľom.

Z temnoty Quirrellovi odvetil hlas, hlas ktorý akoby pochádzal odnikiaľ a zároveň odvšadiaľ, ako ozvena, ktorá desila skaly i oheň a mrazila Snapa do morku kostí.

“Použi chlapca… použi chlapca…”

“Áno – Potter - poď sem.” Ak aj Quirrell postrehol desivosť toho hlasu, nedal to najavo. Tleskol dlaňami a povrazy z Harryho opadli. Harry pomaly povstal.

Snapov pohľad bol akoby prilepený na Quirrellov turban. Vedel, kto sa pod ním skrýva. Počul každý detail príbehu, ktorý sa tu odohral, a tak presne vedel, čo bude nasledovať. Ešte nikdy nepociťoval takú túžbu zhodiť okovy svojho sebaovládania. Chcel kričať, prikázať malému chlapcovi aby odtiaľ okamžite zmizol, no vedel, že by tým nič nedocielil.

Pozorujúc na svoj vek príliš malého chlapca, ako sa približuje k zrkadlu, zmietajúceho sa medzi túžbou ochrániť kameň a tak vykonať správnu vec a naliehavou túžbou schúliť sa do klbka a skryť sa pred celým svetom, Snape konečne pochopil, čo myslel Potter tým, keď mu ešte v prístenku bez najmenšieho náznaku citu v hlase povedal, že si už prežil aj horšie.

No bolo zjavné, že sa chlapec rozhodol postaviť sa mu a po chvíli civenia do zrkadla, keď len malé rozšírenie zreničiek zradilo jeho nečakané prekvapenie, pokúsil sa Quirrella znovu zviesť zo správnej cesty.

“Vidím seba, podávam si ruku s Dumbledorom,” zaklamal. “Vy-vyhral som pre Chrabromil školský pohár.”

Quirrell mu túto jasnú lož evidentne uveril. “Uhni mi z cesty,” zreval a opäť zaujal miesto pred zrkadlom.

Chlapec sa od neho s rukou vo vrecku pomaly vzďaľoval.

“Je jasné, že Quirrell dlho neučil,” ozval sa Snape. “Ja by som okamžite vedel, že to bola len sprostá lož.”

“To ale hovoríte, že by bol Voldemort skvelým učiteľom,” odvetil ironicky Potter. “Teraz to príde..”

Odmlčal sa, keď miestnosťou opäť zarezonoval ten prenikavý  hlas. Prichádzal od Quirrella, ktorý však ani nepohol perami a žiadna živá bytosť by nebola zo seba taký zvuk schopná vydať.

“Klame… klame…” zasyčal hlas a Snape sa odporom striasol.

Vysoký hlas však prehovoril znovu.

“Chcem sa s ním pozhovárať… tvárou v tvár…”

“Majstre, ešte nie ste dosť silný!”

“Mám dosť sily… na toto..”

Tak ako chlapec, Snape mal pocit, že by sa nedokázal pohnúť ani keby chcel. Zhrozene sa prizeral, ako sa Quirrell dotkol turbana a začal ho odmotávať, čím odhalil hlavu, ktorá bez neho vyzerala nezvyčajne maličká. A potom sa pomaly obrátil.

Tam, kde malo byť Quirrellovo temeno, bola tvár, tvár biela ako krieda s planúcimi očami a namiesto nozdier mala len štrbiny ako had. Snape v tej tvári videl rysy ešte nezrodenej tváre Voldemorta, no tento parazit, táto ohava pripojená na telo iného človeka bola ešte odpornejšia.

“Harry Potter,” zašepkal hlasom, v ktorom sa uspokojenie a nenávisť menila na sladký jed.

“Tu prichádza nástup zvrchovanej diabolskej existencie, pôvodne skrytej v turbane,” ozval sa Potter.

Chlapcove oči kmitali medzi ohnivým kruhom a sinavej tvári pred ním, očividne riešiac dilemu medzi jeho túžbou utiecť a neschopnosťou pohnúť sa.

“Vidíš, čo zo mňa zostalo?” ozvala sa tvár. “Len tieň a para… Nadobúdam formu len keď zdieľam niečie telo… no vždy bolo dosť tých, ktorí sú ochotní zdieľať so mnou ich srdcia a mysle… v posledných týždňoch ma posilňovala krv jednorožca… videl si ako ju pre mňa môj verný Quirrell pil v lese… a keď budem mať elixír života, vytvorím si svoje vlastné telo… tak prečo mi nedáš ten kameň, čo máš vo vrecku?”

Potter sa zatackal späť a úžas v jeho očiach nahradila panika. No zatiaľ čo sa jeho mladšia verzia snažila všemožne uniknúť, Potter sa k nim pomaly približoval až kým nedošiel ku tvorovi, ktorý bol kedysi tým najmocnejším diabolským čarodejníkom na zemi.

“Och, Tom, úbohý, hlúpy Tom,” šepol keď sa nahol ku Quirrellovej trasúcej sa postave a tak ako pri svojich priateľoch, podvihol ruku niekoľko centimetrov od sinavej tváre. V jeho očiach i hlase vládol smútok a divná, nezaraditeľná neha. “Toľko zabudnutého, toľko strateného. Nezostalo ti nič, len nenávisť a hnev, ktoré ťa zviedli zlým smerom.”

Kým sa Quirrell približoval ku chlapcovi ako dravec ku koristi, starší Potter ich nehybne ako socha pozoroval, s očami upretými na svojho úhlavného nepriateľa a Snape sa opäť dokázal nadýchnuť.

Jednou dobrou vecou na Potterovi, uvažoval, bolo to, že podráždenie, ktoré v ňom vyvolával prekonalo všetky ostatné pocity.

“Potter,” zahučal. “Ani len nepomýšľaj na ospravedlňovanie Voldemortových činov ako si to spravil pri svojich príbuzných! Ak tak spravíš, zobudíš sa na psychiatrii.”

“Vďaka za varovanie, Profesor,” usmial sa pobavene Potter. “A nebojte sa, ani ja nie som natoľko šialený, aby som ho ospravedlňoval.”

“Máš v tvári ten istý pohľad, Potter,” varoval ho Snape a jeho podráždenie s každým slovom narastalo. “Pamätaj na to, že máš právo nenávidieť ich.”

“Nebuď hlúpy, Potter,” zasyčala tvár Lorda Voldemorta, akoby chcela potvrdiť Snapove slová. “Zachráň si holý život a pridaj sa ku mne… inak ťa stihne rovnaký osud ako tvojich rodičov… keď zomierali, prosili o zľutovanie…”

“Klamár!” vykríkol mladý Potter a jeho hnev mu dodal síl, keď v nasledujúcej chvíli prestal cúvať a čakal na približujúceho sa netvora.

Zdalo sa, že spomienka na jeho rodičov alebo hnev nad Voldemortovým znehodnotením ich pamiatky, mu dodali dostatok síl na to, aby sa postavil na odpor aj samotnému Temnému pánovi a takto si Snape konečne uvedomil, ako veľmi si mladý chlapec cenil pamiatku svojich rodičov.

Nezdalo sa však, že by starší Potter jeho slová počul. V jeho odpovedi Snapovi sa totiž neobjavil ani najmenší naznak citu.

“Ale ja som ho nenávidel, profesor. Mnoho rokov bol tým jediným, na čo som sústredil svoju nenávisť. Vedel som, že ho musím zabiť a prial som si jeho smrť viac, než ktokoľvek iný na svete. A keď ma chytil a zadržiaval vo svojej pevnosti, tá nenávisť ma takmer pohltila.”

“No potom,” pokračoval s očami upretými na stvorenie, ktoré sa neskôr stalo Temným pánom, na štrbiny namiesto nozdier, na páliace červené oči. “Potom som pochopil. Prečo som to bol ja, koho budúcnosť bola spojená s tou jeho. Prečo sme si boli rovní. A prečo som mal silu, ktorú on nepoznal.”

“Viete, profesor, sme si veľmi podobní. Tom Riddle a ja. Obaja sme vyrastali v muklovskom svete, ktorý nás nenávidel a týral. Potom sme obaja narazili na svet, ktorý sme nedokázali pochopiť. Obaja sme sa chceli presadiť, ukázať ostatným, že sme hodní byť čarodejníkmi. Ja som za všetko zlé vo svojom živote obviňoval Voldemorta, zatiaľ čo on obviňoval čarodejnícku spoločnosť. Vinil muklov. Vinil celý svet. Ja som svoju nenávisť sústredil na jednu osobu, kým jeho nenávisť bola všepohlcujúca. No oboch nás viedla nenávisť.”

Obrátil pohľad ku svojmu mladšiemu ja, ktoré vystrašenými očami, v ktorých sa zračila i spomínaná nenávisť, hľadelo na netvora pred sebou.

“To zrkadlo je vážne tajomné,” poznamenal si popod nos a pootočil tvár ku krištáľovo čistému povrchu Zrkadla z Erisedu. “Keď som sa doň pozrel po prvýkrát, pár mesiacov pred touto spomienkou, videl som seba obklopeného svojou rodinou. Potom som ho znovu našiel v siedmom ročníku, skryté hlboko v žalároch, no namiesto šťastnej budúcnosti som v ňom videl len Voldemortovo mŕtve telo. Stal sa mojou minulosťou, prítomnosťou aj budúcnosťou, tak ako mi to o rok povie Tom Riddle. Celého ma pohltil. Stal sa mojou bielou veľrybou a ja som sa ho snažil zničiť bez toho, aby som vedel, kedy prestať. Až po tú jednu noc v jeho žalároch.”

Quirrell teraz kráčal s temenom otočeným k Potterovi, aby naň mohol upierať pohľad Voldemort a jeho slová akoby sa týkali aj odporu malého chlapca aj mužovho vysvetlenia.

“Aké dojemné…” zasyčal. “Vždy som si odvahu veľmi cenil… áno chlapče, tvoji rodičia boli veľmi statoční… najskôr som zabil tvojho otca, ktorý si počínal veľmi udatne… ale tvoja matka zomrieť nemusela… snažila sa ťa ochrániť.. Tak a teraz mi daj ten kameň, ak nechceš, aby zomrela celkom zbytočne.”

“Nikdy!”  Potter sa v zúfalom pokuse o útek vrhol ku plameňom, ktoré ich obklopovali, no Voldemort zreval: “Chyť ho!”

Potter upieral pohľad na scénku pred ním, no Snape vycítil, že sa v skutočnosti sústredí na niečo úplne iné. Mykalo mu kútikmi, keď profesor hrubo schmatol malého chlapca a o stotinku neskôr vykríkol od bolesti a chlapca pustil.

“Teraz hovoril o proroctve,” pokračoval a pozoroval Quirrella ako si ochraňuje zranenú ruku, bolestne stená a pozoruje prsty na rukách, ktoré mu pred očami napúchali a vytvárali sa mu na nich pľuzgiere. “Ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý nažive… Boli by sme jeden druhého zabili a utápali sa v našej nenávisti, až by sa z nás stali trosky, jeden túžiaci po smrti toho druhého, toho kto ho zranil a zničil, jeden vidiaci svoj najväčší strach v očiach toho druhého. Tam, môžete to vidieť na našich tvárach - ten strach, nenávisť, zúfalstvo.”

Ukázal na Voldemortovu skrútenú tvár, jeho rev, ústa, z ktorých prskali sliny, ktoré aj napriek Quirrelovým výkrikom od bolesti vyžadovali smrť chlapca, ktorý napokon zapríčinil jeho pád.

“Chyť ho! Chyť ho!”

Chlapec striedavo pozeral na Quirrellove zranenia a svoje ruky, príčinu tej skazy. V očiach sa mu zračilo prekvapenie, strach, no taktiež vzrastajúci chlad, odhodlanie a prebúdzajúca sa sila, sila tak mocná, že by mohla zničiť aj Temného pána.

Quirrellove slová sa zlievali jedno do druhého, keď prosil o život. “Majstre, neudržím ho - moje ruky - moje ruky!”

“Tak ho zabi, ty somár, a bude pokoj!” vrieskal Voldemort, a Quirrell ho i napriek tomu, že musel vedieť, čo bude nasledovať poslúchol. Vrhol sa po chlapcovi, no ten namiesto toho, aby sa pokúsil oslobodiť, natiahol Potter ruky pred seba a pritlačil dlane na tvár svojho učiteľa, pričom mu z oči sálal ohromný hnev.

“A tak to začína,” zašepkal Potter keď pozoroval, ako sa im Quirrell pod dotykom dieťaťa doslova stratil pred očami. “Boj, ktorý nás zavedie do jeho žalárov, k utrpeniu, bolesti a následne aj k jeho pádu.”

Pokrútil hlavu. “Keby ma len niekto naučil to, čo som potreboval vedieť. Mohli sme to skončiť už tu. No namiesto toho, aby mi všetko povedal, Dumbledore mlčal. Namiesto toho, aby ma pripravoval, potajomky si preveroval moje schopnosti.”

Odvrátil sa od spomienky a zahľadel sa na ohromné stĺpy, ktoré podopierali strop.

“Vidíte, profesor,” začal s otázkou a ukázal na tienistú postavu skrývajúcu sa za ohňom. “Čaká na posledný moment. Pozoruje, hodnotí moje schopnosti. Dovolí Voldemortovi aby ušiel. Znovu.”

Snapovi znovu klesla sánka, keď pohľadom nasledoval Potterovu vystretú ruku. Bol tam riaditeľ, krčiaci sa za jedným zo stĺpov, akoby sa pripravoval na skok. Čakajúci v tieni, zatiaľ čo jedenásťročný chlapec porazil Lorda Voldemorta. Znovu.

Až keď sa Quirrell rozpadol na prach, až keď sa z komnaty vytratila do nemého výkriku skrútená tvár Voldemortovho ducha, až vtedy rezkým krokom vykročil starý čarodejník spoza stĺpu a zachytil chlapca tesne predtým, než dopadol na zem.

“Perfektne načasované, ako vždy,” okomentoval to Potter a odvrátil sa.

“Ale… ako dlho tam čakal…” šepol šokovane Snape, ktorému stuhla krv v žilách.

“Neviem,” odvetil Potter unavene. “Minimálne niekoľko minút. Vtedy som si ho tam nevšimol, ale myslím, že bol svedkom väčšiny môjho stretnutia s Voldemortom.”

Povzdychol si, trochu sa striasol, no potom pokrčil plecami a zdalo sa, že z neho opadla akási ťarcha.

“Môžeme teda odísť, profesor? Už tu nič viac neuvidíme a ja sa potrebujem poriadne najesť.”

Snape, ešte stále neveriacky hľadiac na Dumbledora prikývol a dovolil hmle mysľomisy aby ho oslobodila od tohto miesta hrozivých zistení.

Zdalo sa, akoby sa ďalší kúsok jeho vysokej mienky o Albusovi Dumbledorovi kamsi vytratil a zem po ktorej kráčal mu už nepripadala taká pevná ako kedysi.

xXx

Poslední komentáře
19.08.2008 07:06:58: Fantastické. Ďakujem. Poviedka je úžasná, preklad skvelý. Niet čo dodať, zopakovala by som komentár ...
16.08.2008 16:46:41: Krásná kapitola. Čím dál víc začínám nenávidět Brumbála. Nemám ho ráda a tahle povídka ho staví do t...
16.08.2008 14:57:51: Je to bomba. Neviem ci to tu mas niekde uvedene, ale pls mohla by si sem hodit link na zdroj? Zajima...
15.08.2008 23:36:10: Tahle povídka prostě nemá žádnou chybu... Všechny ty vzpomínky a vysvětlení dokonale vyplňují prázdn...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.