...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola druhá: Otrávený návrat

Druháá kapča v druhý deň :D že by bola zajtra tretia?? no to je dnes ešte vo hviezdach :D v každom prípade: v tejto kapitolke sa dozviete niečo viac o Harryho príchode do Rokfortu a...no veď si to prečítate :D Venujem ju vám všetkým :D moc ďakujem za komentíky pri tej minulej :D neviem, kto všetko sa zatra dostane k počítaču, no čakajte s prekvapením pod stromček :D tak zatiaľ..is

Čas akoby sa spomalil do zúfalého, bolestivého lezenia a učitelia neboli schopní čo len najmenšieho pohybu.

Sám vzduch okolo nich zamrzol, keď na nich Harry Potter, dlho postrádaný hrdina a bytosť z mýtov a legiend uprel svoje zelené oči.

Stuhli pod intenzitou jeho pohľadu, ktorý v sebe neniesol ani náznak toho, že by ich spoznal, pocitov či vrelosti. No stále sa im zdalo akoby ich duše preťal ľahkosťou blesku, ktorý nimi prešiel a odkryl každú skrytú myšlienku.

Potom jemné rúško ticha, ktoré ich držalo nehybných na stoličkách, pretrhlo zalapanie po dychu a rozvíril sa zmätok.

Učitelia stáli v tom momente na nohách, rozprávali a dožadovali sa odpovedí, chceli sa vydať vpred a privítať ich Zlatého chlapca, no súčasne sa k tomu nikto neodvážil.

Tonksová prevrátila stoličku, zakričala čosi nezrozumiteľné v tom jej slangu, Sproutová sa pri pohľade na Pottera rozplakala a Minerva okolo neho krúžila ako mačka, akoby nedokázala uveriť svojim zmyslom.

Len tri postavy sa ani nepohli.

Dumbledore ešte stále sedel za stolom s očami upretými na Harryho a bolo zjavné, že čakal kým sa Potter usadí na ponúknutú stoličku.

Snape sa oprel o stoličku akoby ho niekto silno udrel. Na tvári sa mu zračila kamenná maska, ktorá tam pobývala väčšinu času, ale za jeho pokojným zjavom vládol hurikán myšlienok.

Je späť, stále opakovala jeho myseľ, Harry Potter sa vrátil. A potom: Peklo a zatratenie a ja som si práve začínal užívať pokoj!

A Harry Potter, pokojný ako oko hurikánu pomaly upriamil pohľad na každého z nich, potom prešiel ku tvrdej stoličke takmer naproti Snapovi a posadil sa.

Učitelia sa napokon opäť usadili a nabrali späť niečo zo svojej dôstojnosti (okrem Tonksovej, ktorá sa o dôstojnosť nikdy ani nesnažila).

S tvárou obrátenou k Albusovi Potter mlčky čakal, ale riaditeľovi trvalo ešte asi minútu, kým dokázal súvislo prehovoriť.

“Harry… Ja… myslel som si, že ťa budú tiež chcieť vidieť. A tak som si dovolil…”

 “Samozrejme.” Bol to náznak trpkosti v Potterovej odpovedi? “Nakoniec, je to vaša kancelária. Som rád, že sa vám darí. Predpokladám, že v poslednej dobe tu vládol pokoj.”

“Pozoruhodne,” odvetil riaditeľ opatrne. “Aspoň podľa toho, čo sa k nám dostalo.”

Všetci z tej vety vycítili podotázku: Existuje dôvod, prečo si prišiel? Pozdvihlo sa opäť nebezpečenstvo?

Ale ak aj Potter vycítil riaditeľov dotaz, úplne ho odignoroval.

“Rokfort vyzerá dobre. Všimol som si, že ste reštaurovali vonkajšie hradby.”

“Pred tromi rokmi. Využili sme to aj na posilnenie ochranných bariér ako si si mohol všimnúť.”

Mladý muž prikývol a zdalo sa, že si nevšimol narastajúceho nepokoja a podráždenia v miestnosti a opäť sa stiahol do seba. Takže neviazaná konverzácia sa skončila. A stratený hrdina ešte stále nezačal rozhovor na tému, o ktorej chceli všetci vedieť.

Tak teda padol prvý krok na riaditeľa, no ten si opäť dal načas a mladého muža pri okne pozoroval so zvláštnym svitom v očiach. Akoby našiel dlho stratený poklad a nechce ho znovu stratiť.

“Môj drahý chlapče,” povedal nakoniec hlasom presýteným emóciami. “Je skvelé mať ťa späť.”

Potter len prikývol.

“Hľadali sme ťa, po tom čo si zmizol,” ozval sa riaditeľ, keď bolo zjavné, že Harry ticho nepreruší. “Ale nemohli sme ťa nájsť.”

“Viem. Nechcel som aby ste ma našli.”

Odpoveď bola pokojná a neposkytla ani náznak vysvetlenia.

Snape si vnútorne povzdychol. Zázračný chlapec sa stal tak tajomným ako starec. TO som naozaj k životu nepotreboval.

Trápne ticho. Čo poviete niekomu, kto nechcel aby ste ho našli? Niekomu, kto pred rokmi odišiel bez toho aby sa za seba obzrel a neplánoval sa ešte niekedy vrátiť? A s kým ste sa zrazu ocitli tvárou v tvár, bez najmenšieho tušenia čo sa deje?

“Potom prečo ste prišli späť, pán Potter?” nazbierala Minerva odvahu na položenie otázky. “Teda, niežeby sme neboli radi, že vás vidíme, ale to…”

Keď si vypočul otázku starej profesorky, objavil sa na Potterovej tvári jemný úsmev a on sa otočil aby jej pohliadol do očí.

“Som chorý,” vysvetlil jednoducho.

“A tak si sa rozhodol prísť sem a žiadať nás v čase potreby o pomoc. Aké pôsobivé, Potter,” nezdržal sa Snape.

Celá táto scéna bola melodramatická a sentimentálna. Alebo inými slovami jednoducho nechutná.

Počul ako Minerva nespokojne zatskala, ale Potter sa otočil smerom k nemu a Snape sa opäť ocitol pod dohľadom tých zelených očí, neschopný pohnúť sa či čo len zavrčať. Bohovia, ako sa z toho tvrdohlavého, úbohého chlapca stal niekto tak mocný?

“Ach, profesor Snape,” odvetil pokojne a opäť sa trošku usmial. “Neviete si predstaviť, ako mi po celé tie roky chýbal váš delikátny zmysel pre humor.”

Snape si odfrkol a snažil sa pôsobiť nezainteresovane, no nebol schopný vyprodukovať jednu zo svojich zvyčajne zžieravých poznámok.

Tie oči ho znepokojili. Skrývali v sebe poznanie, príbeh hlbokej bolesti a jej akceptovania, ktoré Snape v niekom tak mladom nikdy predtým neuzrel. Čo sa tomuto chlapcovi preboha prihodilo?

Vzchop sa! Zavrčal sám na seba. Je to Potter! Počas tých rokov sa dostal do nespočetne veľa ťažkých situácií. Nebolo nič zázračné na prežití katastrofy, za ktorú ste si mohli vy sami.

“Takže si sem prišiel aby sme ťa vyliečili, Harry?” chytil sa opatrne riaditeľ Potterovho vysvetlenia.

“Nie. Práve naopak.” Teraz, keď obrátil mladý muž pozornosť na riaditeľa zistil Snape, že môže znova pokojne dýchať.

“Už som podstúpil rozsiahle magické aj muklovcké vyšetrenia. Výsledok je definitívny. Zomriem. A preto som sa prišiel rozlúčiť s Rokfortom.”

A opäť, ani nie po pätnástich minútach všetci primrzli ku svojim stoličkám, Harrymu Potterovi sa znovu podarilo šokovať miestnosť starých učiteľov a vojnových veteránov do nemoty.

Bolo to akoby im Potter zasadil smrteľný úder, úder, ktorý nikto nečakal. Pripravili sa na odhalenia, výčitky a niečo, čo by riaditeľ vo svojom neznesiteľnom romanticizme pravdepodobne nazval “dlhou, unavujúcou cestou k opätovnému zjednoteniu”, no toto nečakali. Rozhodne sa nepripravovali na koniec.

Nikdy neverili, že by mohol byť Chlapec, ktorý prežil smrteľníkom tak ako všetci ostatní.

“Čo myslíš tým, že zomrieš?” vyšlo napokon z Tonksovej. “Nemôžeš umierať! Nie je ti ani dvadsaťpäť!”

“Tak vy ste sledovali moje narodeniny?” spýtal sa Potter, akoby ho skutočný dôvod tohoto rozhovoru ani v najmenšom nezaujímal.

Pobavenie v jeho hlase sa čím ďalej tým viac zvyšovalo a Snape nebol schopný zabrániť rešpektu, ktorý sa v ňom dral na povrch nad elegantným spôsobom, akým ich Potter neustále držal na hrane.

“Je to deň verejných osláv, Potter,” zatiahol. “Nie je ľahké zabudnúť na narodeniny Vyvoleného.”

Na toto sa Potter dokonca výhražne uškrnul, aby svojmu starému majstrovi elixírov ukázal, aké to bolo celé zvrátené.

“To som si mohol myslieť. A bol to pravdepodobne Fudge, kto takéto niečo vymyslel na “pamiatku mojich skutkov” či nie?”

“Harry, ja…” v Albusovom hlase bolo počuť akúsi naliehavosť. “Myslíš to… vážne?”

Náhle sa z Potterovej tváre vytratil všetok humor.

“Samozrejme,” odvetil. “Inak by som sa nikdy nebol vrátil.”

Au. Tak toto bola podpásovka, pomyslel si Snape keď videl, ako sa riaditeľ mykol. Nevďačný fagan.

Potter si zjavne vysvetlil starcovu reakciu inak, pretože sa znovu usmial.

“Nemajte obavy,” povedal. “Nebudú žiadne dramatické posledné príhovory ani správy čarodejníckemu svetu. Všetko čo chcem je prejsť sa posledný krát po týchto chodbách, vidieť zakázaný les, obrovskú sépiu a astronomickú vežu. Aj keď ste môj príchod… okorenili viac ako som očakával.”

Jeho oči prešli po prítomných učiteľoch, ktorí sa náhle cítili ako nechcení pozorovatelia tejto osobnej chvíle. Potom si povzdychol, na čo vyzeral naraz mladší aj starší, nevinný a múdry.

“Odpúšťam vám, riaditeľ,” zašepkal a z hlasu akým to povedal im bolo jasné, že nešlo o dnešné zhromaždenie.

Aká to arogancia, chcel zavrčať Snape, akoby niekto čakal tvoje odpustenie, Potter.

Ale keď si všimol riaditeľovho výrazu, tak nečakane oslobodeného od toho nepoznaného strachu, ktorý predtým niesol. Snape videl, ako sa stiahnuté svaly uvolnili a cítil ako sa miestnosťou prehnal hlboký nádych úľavy. Pred jeho očami sa starý zraniteľný muž vytratil len aby ho nahradil mocný čarodej, ktorého Snape poznal celé tie roky.

“Ďakujem ti, chlapče,” zašepkal aj on a v modrých očiach sa mu odrazili niekdajšie iskričky.

Potter ho len kriticky pozoroval a slabé rozšírenie jeho zreničiek Snapovi napovedali, že aj on si tej zmeny všimol.

“Nevedel som, že to pre vás toľko znamenalo,” ozval sa. “Som preto rád, že som dnes prišiel.”

“Ja som tiež rád, Harry.”

A znova ticho. Snape hĺbal nad tým, či by sa mal vyjadriť k nedostatku komunikácie, no Potter ho predbehol.

“Tak teda dobre,” povedal. “Ak sme tu skončili, tak sa - s vaším povolením, riaditeľ - poprechádzam po hrade a potom sa vrátim k sebe domov.” Vstal, ešte raz ich všetkých prebehol pohľadom a usmial sa.

“Odchádzam. Zbohom.”

“Harry… nie… to predsa nemôžeš…”

Neobťažujúc sa pozrieť na riaditeľa Potter odpovedal: “Áno, riaditeľ, môžem.”

Dostal sa až ku dverám, otočil kľučkou - a nič sa nestalo. Albus dvere zamkol.

Dobrý bože, prečo ho nemôžeme nechať odísť a bol by pokoj? Pomyslel si Snape. Ale na to, aby v to čo len dúfal, poznal riaditeľa až príliš dobre. Pottera zachráni aj keby to bola tá posledná vec, ktorú urobí. Neexistovalo nič nemilosrdnejšie ako starcova starostlivosť o jeho milovaných.

“Je mi to ľúto, chlapče zlatý,” potvrdil starý hlas jeho podozrenie. “Ale nemôžeme ťa nechať len tak odísť. Nie ak si vážne chorý.”

“Viem, že máte na mysli len moje dobro, riaditeľ. Ale raz, len raz som učinil moje vlastné rozhodnutie, neriadené, nezmanipulované. Nesnažte sa mi ho odoprieť.”

“Poďme navštíviť Madam Pomfreyovú, Harry. Je skúsená liečiteľka. Alebo u Svätého Munga. Budú vedieť, čo robiť…”

“U Svätého Munga som bol. Nevedeli nájsť príčinu môjho ochorenia, vedeli len, že je smrteľné. Musel som im vymazať pamäť a dostať sa odtiaľ preč.” Zhrubnutie jeho hlasu a svit v jeho zelených očiach sa nedal s ničím zameniť. Potter sa začínal hnevať. A niečo Snapovi povedalo, že by bolo múdre čo najrýchlejšie a najtichšie zdrhnúť.

No nanešťastie boli dvere ešte stále zamknuté.

“Pustite. Ma. Von.” Teraz už to bol príkaz a Snape cítil ako teplota v miestnosti záhadne klesla. Realita akoby sa schúlila do klbôčka a čakala na katastrofu, ktorá mala zákonite prísť. Snape si prial aby sa mohol schúliť spolu s ňou.

“Nie.” Albus bol stále pokojný, akoby nepocítil náhle zmeny okolo seba a zhrozené pohľady učiteľov. “Posaď sa a pozhovárame sa o tom. Nedovolím ti ublížiť si. A nesnaž sa odísť. Táto kancelária zodpovedá len mne a mágia Rokfortu je silnejšia ako akýkoľvek čarodejník.”

Náhle sa okolo nich začala víriť surová, nekontrolovaná mágia. Každá bunka v Snapovom tele bojovala o úkryt a na mieste ho držala len jeho sprostá pýcha.

Potter sa zmenil. Už sa ani v najmenšom nepodobal na chlapca, ktorého všetci poznali. Znovu sa okolo nich usadili tiene a on vyžaroval mágiu, vydychoval moc. Albus, uvedomil si Snape, keď pozoroval ako sa zelené oči rozblčali vnútorným ohňom, netušil čo sa naňho chystalo.

Chvíľu sa zdalo, že riaditeľa napadne. Potom sa Potter otočil, podvihol svoju pravú dlaň ku dverám a prehovoril jedno krátke spojenie.

“Otvor sa.”

Hrad sa zakýval. Z najhlbších základov Rokfortu sa ozval bolestivý vzdych, ako hrad sám bojoval proti tej čudnej mágii, ktorá sa snažila presunúť svoju vôľu na prastarú konštrukciu. Podlaha sa zachvela, každé okno v miestnosti rozbilo na márne kúsky a potom sa dvere vyhodili z pántov a rozdrobili na prach.

Tak to bolo niečo.

Snape pomaly spustil ruky, ktorými si inštinktívne prikryl tvár pozdĺž tela.

Čakal, že Potter z kancelárie zmizne hneď ako sa otvoria dvere, no keď prach v miestnosti sadol, muž tam stále stál a pravou rukou si prikrýval oči.

Snape zbadal, že sa jeho telo trochu triaslo.

“Zhoršuje sa to,” zašepkal nečakane Potter napätým chrapľavým hlasom. Potom zatvoril oči a klesol na kolená.

Celé telo sa mu mykalo vplyvom kŕčov, po koži mu prebiehali vlny ako tie morské, čo obmývajú kamene na pláži. Obklopovala ho nezdravo biela žiara. Kŕče zosilneli a metali jeho telom ako handrovou bábikou. Videli ako sa mu pod kožou rúk tvoria divné tvary a opúšťajú ho úponky mágie, ťahajú sa vysoko do vzduchu okolo neho, ktorý akoby pulzoval tajomným rytmom.

A počas tohoto celého nevydal Potter ani hláska, ani sval na jeho tvári sa nezachvel. Hlavu mal obrátenú dohora, oči otvorené. Jeho ústa nevypustili žiaden ston bolesti napriek tomu, že sa jeho telo skrúcalo ako pod vplyvom Crucia a na očiach sa mu zračila vyrovnanosť.

Jeho ničím nerušené ticho bolo ešte viac vystrašujúce ako jeho zvíjajúce rozkladajúce sa telo.

Niekto zreval, ale nikto z učiteľského zboru neodvrátil oči od hororu pred nimi. Ak bolo toto tým, čo Potter nazýval “choroba”, tak svoju situáciu neuveriteľne podcenil.

Strácal sa z tohto sveta tým najbolestivejším a najhnusnejším spôsobom.

A nikto sa to nepokúšal zastaviť.

Toto je naozaj jeden z mojich šťastných dní, zavrčal si pre seba Snape a pretlačil sa pomedzi stuhnutých učiteľov až k Potterovi. Aspoň raz si to konečne užijem.

A s veľkou dávkou sily, ktorou ešte stále disponoval, udrel Snape Zázračného chlapca do líca.

Potter zažmurkal. Úponky mágie sa doňho vsali a divné pohyby pod jeho pokožkou ustali.

Krvou podliate oči sa stretli s tými čiernymi patriacimi majstrovi elixírov.

“Pekné,” zašepkal unavene Potter. “To si budem nabudúce pamätať.”

A zviezol sa na podlahu, padlá postava v strede úlomkov skla.

Poslední komentáře
24.12.2007 00:30:25: Další skvělý překlad další skvělé povídky! Jsem zvědavá, co mu doopravdy je a jestli mu Severus doká...
23.12.2007 23:18:26: Nádhera nemůžu se dočkat další. Hrozně se těším!!!
23.12.2007 23:01:54: Tak tahle povídka mě oprvdu uchvacuje...wow něco takovýho sem eště nečetlasmiley${1}
23.12.2007 22:28:24: naprosto skvělí, moooooc goood , jenom doufam že nakonec umře:D:D:D sem sadista:D:D
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.