...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola deviata: Pravda vždy vyjde najavo

Tak a je tu očakávaná schôdzka s Tieňom :D užite si čítanie, pretože neviem kedy sa mi podarí preložiť niečo ďalej..a veľmi vás prosím o komentíky, pretože osobne mám pocit, že sa mi túto kapitolu podarilo preložiť zo všetkých dosiaľ preložených a uverejnených najlepšie...tak dajte vedieť čo si o tom myslíte :-)
iisis

Zastavili sa pred starovekými dubovými dverami, chránenými toľkými kúzlami a obrannými čarami až musel Snape prižmúriť oči pred všetkými tými farbami.

Vtedy Potter váhavo, s trasúcou sa rukou zaklopal.

Dvere boli takmer okamžite otvorené mužom mladého vzhľadu odetého v čiernej koži a hodvábe.

“Harry,” privítal ho pošepky. “Konečne si prišiel! Čakal na teba už od piatku.”

Potter nahlas preglgol.

“Je to veľmi zlé?” zopakoval svoju otázku, no odpoveďou mu bolo len pokrčenie ramien.

“Neviem. No bude lepšie ak to budeš mať čo najskôr za sebou,” s týmto odstúpil od dverí a pokorným hlasom oznámil. “Pán môj, Harry dorazil.”

Potom ich mladík zahnal do miestnosti a až príliš dychtivo, podľa Snapovho úsudku, odišiel a zavrel za sebou dvere.

V momente, keď sa za ním zavreli dvere Potter poklesol na jedno koleno a sklonil hlavu, naznačujúc Snapovi aby nasledoval jeho príklad. A to je to chlapec, ktorý porazil Temného pána, pomyslel si Snape. Počas všetkých tých nešťastne dlhých rokov strávených s Potterom ho ešte nikdy nevidel preukázať niekomu toľko rešpektu a pokory. Asi by som sa mal báť.

“Môj pane,“ ozval sa Potter ustráchane a hlavu držal stále sklonenú.

Čosi v miestnosti sa k nim priblížilo. Snape počul šuchot látky a kroky také tiché, že ich bolo možno začuť len v úplnom tichu.

“Harry Potter,” odvetil hlas, hlas taký bezvýrazný a chladný až sa Snape proti svojej vôli mykol. A takisto aj Potter.

“Môj pane, predstavujem ti Majstra Severusa Snapa, majstra elixírov a môjho bývalého učiteľa. Profesor Snape, predstavujem vám Tieňa, princa všetkých upírov.”

Snapovi klesla sánka až na zem a bol rád, že mu tvár zakrýval závoj čiernych vlasov. Princ všetkých upírov. Okrem vodcu kentaurov a kráľa vodných ľudí, to najmocnejšie temné stvorenie na zemi. A Harrymu Potterovi sa podarilo rozzúriť ho. Skvelé.

Ticho sa predlžovalo, až dosiahlo takmer neznesiteľné rozmery, ale princ im nedovolil povstať a Potter nemihol ani brvou. Radšej by som na svoju popravu čakal v pohodlnejšej polohe, pomyslel si Snape, odporujúc túžbe vzhliadnuť a zazrieť mýtické stvorenie, ktoré nad nimi mlčky postávalo.

“Prečo si mi o tom nepovedal,” šepol napokon chladný hlas, v ktorom sa ozývalo čosi viac ako len rozčúlenie.

Nikdy nenazvi kentaura koňom, nikdy neskríž svoje cesty s upírom, ozývali sa Snapovi v hlave slová jeho niekdajšieho učiteľa obrany proti čiernej mágii.

“Odpoveď na svoju otázku už poznáš, môj Pane,” odvetil Potter úctivým šepotom.

“Áno, myslím, že áno.”

Snape sa pripravoval na ďalšie ticho, keď Pottera z ničoho nič zodvihli dve nadľudsky silné paže. Snape bez rozmyslenia vyskočil na nohy s prútikom pripraveným do boja. No znovu bol prvý dojem zavádzajúci, pretože na Pottera nik neútočil.

Namiesto toho sa ocitol v objatí kohosi, proti komu nebol Lucius Malfoy nič viac než len ostýchavý a nemotorný Neville Longbottom.

Tieň bol vysoký upír s pleťou jemnou ako mramor a vlasmi natoľko čiernymi, že by havrany ozeleneli od závisti. Oči mal modré, také výrazné a intenzívne ako Potterove zelené, no proti Tieňovi bola Potterova aura len slabým odvarom.

Vyžarovala z neho moc akú Snape nezažil ani za dlhé roky strávené po Voldemortovom boku, každá jeho bunka naznačovala, že by ťa mohol zabiť tak ľahko, ako človek zabije muchu.

A objímal Harryho Pottera akoby bol ten idiot jeho poslednou záchranou.

“Harry,” šepol, keď ho prepustil zo svojho zovretia, no ešte stále ho držal okolo pliec. “Musím povedať, že ma nikto nevie rozzúriť tak, ako to dokážeš ty.”

Potter sa len ostýchavo uškrnul a uľavene si vydýchol. “No nie je práve to dôvod, prečo ma tak miluješ?”

“To len potvrdzuje, že som na hlavu,” zamumlal si popod nos Tieň, potom sa hrejivo usmial a pokýval hlavou smerom k baru. “Whisky?”

“Pravdaže.”

Zatiaľ čo Potter zamieril k baru, otočil sa Tieň ku Snapovi. Princ upírov sa naňho uprene zahľadel, všimol si jeho obranne pozdvihnutý prútik a zmätený pohľad v tvári a v odpoveď nadvihol jedno obočie.

“Majster Snape,” privítal ho úctivým pokývnutím hlavy, ktorý len prehĺbil jeho zmätenie. “Počul som toho o vás veľmi veľa a je mi cťou konečne sa s vami stretnúť. Prosím, dovoľte mi pozvať vás na drink.”

Vďaka Bohu za môj čistokrvný pôvod, pomyslel si Snape, keď sa poklonil oveľa nižšie ako Tieň, vládca prastarého rodu. Aspoň že ma priučili všetkým zvykom.

“Môj Pán Tieň,” prehlásil hlasom jemným a pokojným ako hodváb. “Česť je na mojej strane a vašu ponuku vďačne prijímam.”

Tieň sa opäť usmial, čím odhalil biele tesáky a ponúkol mu luxusné kreslo, do ktorého sa Snape s radosťou usadil. Pravdu povediac si nebol istý ako dlho ho ešte nohy unesú.

“Takže, čo presne sa deje, Harry?” chcel vedieť Tieň. Naklonil hlavu trochu doľava v geste plnej koncentrácie. “Tá druidská ženská mi povedala len niečo o veľmi bolestivej smrti. Úprimne dúfam, že som ju zle pochopil.”

“Obávam sa, že nie,” odvetil Potter ustráchaným hlasom, no namiesto toho, aby pokračoval pohľadom k tomu vyzval Snapa.

“Je to dosť komplikované a profesor Snape o tom vie oveľa viac než ja.”

A tak Snape opäť vysvetľoval Potterovu chorobu niekomu, komu na Potterovi záležalo.

“Takže nejde len o to, že sa ty nachádzaš v smrteľnom nebezpečenstve ale v hre je aj Voldemortovo zmŕtvychvstanie,” zamumlal Tieň, keď Snape dokončil svoje vysvetlenie. “Prečo je v tvojom živote všetko také zložité, Harry?”

Potter pokrčil plecami. “Asi je to môj osud,” odvetil. “Nebolo by to inak hrozne nudné?”

Výraz, ktorí sa objavil na Tieňovej tvári dával jasne najavo, že to vôbec nepokladal za smiešne. Nie. Vôbec. Nie.

“A ty si si nemyslel, že je to dosť dôležité na to, aby si ma o tom informoval?” spýtal sa nebezpečne tichým hlasom. “Ani si nepomyslel na to, že by som rád vedel o tvojej blížiacej sa smrti? Že my, upíry, môžeme poznať liečbu, o ktorej sa vám čarodejníkom ani nesníva?”

Potter, ktorý evidentne dúfal, že sa predtým vyhol katastrofe sa na Tieňa opäť díval s obavami zračiacimi sa hlboko v jeho zelených očiach.

“Naozaj som za tebou chcel prísť, Tieň,” protestoval. “Ale potom som bol natoľko hlúpy, že som sa vrátil do Rokfortu a myslel som si, že ma nechajú v pokoji umrieť a všetky tie sentimentálne kraviny, ktoré sú s tým spojené, no potom ma Dumbledore prinútil podstúpiť túto liečbu a nemal som na to vôbec čas!”

Tu sa upírov hlas znížil na chladný šepot. “Čo myslíš tým, že ťa “prinútil”?”

“To znamená, že tento tu bol zmierený s tým, že umrie a bol tomu celkom rád,” vložil sa do toho chladne Snape, ignorujúc Potterove náhlivé zamietacie pohyby za upírovým chrbtom. “Zdalo sa, že ho hnevala len liečba a nie to, že umiera a ak by nehrozil Voldemortov návrat, celkom by liečbu odmietol. O jeho duševnej zrovnalosti radšej pomlčím.”

Až keď sa Tieň prudko otočil, schmatol Pottera tak ako Potter chytil nového upíra v bare len pred niekoľkými minútami a pritlačil ho ku stene Snape prehodnotil múdrosť svojej odpovede.

Potter to zjavne myslel celkom vážne, keď ho pred Tieňom varoval.

“Takže si chcel znovu umrieť, čo?” zasyčal princ upírov a rukou tisol Potterovo hrdlo a teraz Snape konečne pochopil, kde sa mladý čarodejník naučil tak zazerať.

“Toto je dôvod, prečo som ti o tom nepovedal, Tieň,” ozval sa Potter pokojne a ani sa nesnažil vzpierať sile, ktorá ho pridŕžala. Nemalo to zmysel. “Viem, že sa v tomto nikdy nezhodneme, ale musíš mi dovoliť, aby som o niektorých veciach rozhodoval ja sám!”

“Nie,” zachrčal upír a nadvihol ruku, čím Pottera zdvihol do vzduchu, no stále pritlačeného o stenu a teraz sa Potter začal vzpierať, aj keď to bolo akoby sa vzpieral váhe hory. “Ja viem, že ti na svojom živote nezáleží, Harry, ale mne áno a nedovolím ti, aby si ho len tak odhodil! Nie po tom všetkom, čo si si prežil! Pamätám si ako som ťa vtedy našiel, potom čo si ma vyslobodil, pamätám si tie nočné mory, ktoré ťa mátali celé roky. A pamätám si aj to, že si to všetko prekonal!”

“Prestaň, Tieň!” skríkol nečakane Potter a Snape v jeho hlase začul strach. “Takto sa o tom nemienim baviť.”

“Tak ako by si sa o tom rád rozprával, Harry,” kričal teraz aj Tieň. “Tak ako po niekoľko prvých mesiacoch, keď sme pred tebou museli schovávať tvoj vlastný prútik? Je toto jeden z ďalších z tvojich idiotských pokusov o samovraždu?”

Ešte stále visiac v upírovom zovretí s nohami hompáľajúcimi sa vo vzduchu Potter zrazu stuhol. Zahmlili sa mu oči, ich prenikavo zelená farba zbledla a on sa prestal vzpierať.

“Ako sa opovažuješ takto ľahkovážne odhodiť svoj život len preto, že sa viníš za svojich priateľov…”

Potterovi klesli viečka a jeho rysy zmäkli v pohľad nekonečného pokoja. Potom sa mu začala vlniť koža na tele a z tela mu vyžarovala neduživá žiara.

“Položte ho na zem!” zreval Snape, no upír len v šoku pozoroval, čo sa dialo s Potterom. Na jeho tvári bojovala fascinácia s terorom, keď hľadel na to, ako sa Potterove telo zmietalo kŕčmi a úponky mágie opúšťali jeho telo, vírili okolo neho ako striebristá hmla.

“Do pekla a zatratenia, pustite ho na zem!”

Tieňove ruky napokon ochabli, pustili Pottera, ktorý spadol na zem, kde sa zmietal a z hrdla sa mu drali tiché stony. Snape si k nemu okamžite kľakol, schmatol ho za vlasy aby mu podvihol tvár a dal mu takú silnú facku, na akú sa v tom momente zmohol.

“Na to by som si mohol zvyknúť,” zamumlal, keď pozoroval ako sa kŕče postupne uvoľňovali.

Potter pomaly otvoril oči a z úst vypustil jemný ston.

“Pre večnosť, Harry, čo sa ti to deje?” pýtal sa Tieň, keď si k nemu s ustaraným pohľadom v tvári prikľakol.

“Je mi to ľúto, Tieň,” šepol Potter. “Nechcel som, aby si to videl.”

Upír si popudene povzdychol. “Žijem na tomto svete už osemsto rokov, Harry. Nesnaž sa ma ochraňovať!”

Po Potterovej tvári preletel slabý úškrn. “Je to starý… zvyk…” zachrčal.

“Viem. A ty vieš ako veľmi ten zvyk neznášam. Ukáž, pomôžem ti…” Nežne vzal čarodejníka do náručia, vstal a preniesol ho na koniec miestnosti, kde svojho chránenca položil na pohovku.

“Spi,” povedal mu a prikryl ho dekou. “Kým budeš spať zabavím tvojho profesora ja sám.”

“Už nie som dieťa, Tieň,” protestoval Potter, no i napriek tomu zatvoril oči a poddal sa upírovmu jemnému dotyku.

Tieň sa uškrnul a niečo v tom pohľade Snapa utvrdilo v tom, že bol práve svedkom opakujúcej sa hádky. “Ach, ale pre mňa dieťa si, Harry. Teraz spi.”

A Potter spal.

Snape by nemohol úprimne povedať, že bol so zmenou okolností veľmi spokojný. Teraz bol sám v miestnosti s princom upírov, ktorý práve potvrdil ako nepredvídateľne dokáže reagovať a bol si takmer istý, že ho podrobí inkvizícii, otázkam o Potterovej chorobe. Tým by sa stal poslom zlých správ a Snape netúžil dozvedieť sa, ako sa Tieň vyrovnával s týmto špecifickým zvykom kráľovských rodín.

No namiesto toho, aby Snapa zahnal do rohu a požadoval ďalšie informácie, zostal Tieň sedieť pri Potterovi a uprene sa naňho díval.

“Takže sa rozhodol vrátiť sa do vášho sveta a opäť sa, aj napriek svojej vôli, musí hrať na hrdinu,” zašepkal Tieň a unavene si povzdychol. “Musím ho obdivovať, aj keď ma svojou tvrdohlavosťou a prístupom privádza do šialenstva.”

Snape si odfrkol, tak sa ponoril do svojho hnevu na Pottera, že nachvíľu zabudol na to, s kým sa rozpráva. Čo sa to všetkým dialo, že keď si obľúbili Pottera, prišli pri tom o rozum?

“No jasné, hrdina, pche,” odfrkol si uštipačne.

Tieň sa k nemu prekvapene otočil. “Čo tým myslíte? Ako ho môžete neobdivovať?”

“Prečo by som mal obdivovať niekoho, kto si len tak pred ôsmimi rokmi zmizol a nechal všetku špinavú prácu na nás?” pýtal sa hnevlivo a zatrpknuto Snape. Toľkí zahynuli, toľkí trpeli…

“Potter mal vedomosti a schopnosti, ktoré boli v tej dobe neoceniteľné. Takto nám to trvalo ešte štyri roky, než sme napokon ukončili ten teror a zahynulo pri tom množstvo ľudí a to len preto, že sa Chlapec, ktorý prežil rozhodol ísť na dovolenku,” zavrčal Snape a vôbec sa neobťažoval stíšiť hlas.

Namiesto odpovede sa upírove zreničky udivene rozšírili. “On vám to nikdy nepovedal?”

“Čo nám nepovedal?” vyprskol Snape. “Zmizol pred ôsmimi rokmi, ako nám mohol niečo povedať?”

“Ale keď sa vrátil,” zašepkal zdesene upír. “Chápem prečo o tom nechcel povedať tomu manipulatívnemu idiotovi, ktorý si hovorí riaditeľ, ale bol som si istý tým, že to povie aspoň vám…”

“Podobám sa na bútľavú vŕbu? To decko ma vždy nenávidelo.”

Upír pobavene pokrútil hlavou. “Ako môže byť muž takí múdry a pritom vedieť tak málo,” poznamenal záhadne.

Snape zastonal. “Žiadne hádanky, prosím. Mám z nich migrény. Čo mi mal povedať?”

No upír opäť neodpovedal a zamyslene sa zadíval na spiaceho čarodejníka. Zamračil sa, ako keby podstupoval ťažké rozhodnutie.

“Obávam sa, že ma za toto bude Harry nenávidieť, ale myslím, že by ste to mali vedieť,” povedal nakoniec a Snape potlačil podráždené povzdychnutie, nepochybujúc o tom, že bude nasledovať akýsi srdcervúci príbeh o tom úbohom, momentálne bezvedomom chlapcovi.

“Stretol som sa s Harrym vo Voldemortových žalároch,” začal Tieň a očami znovu vyhľadal spiaceho chlapca. “Aj keď sa hovorí inak, upíry nikdy nenasledovali Voldemorta z vlastnej vôle. Klaňali sa mu len preto, že mňa, ich kráľa, držal pod zámkom.”

Snape zamyslene prikývol. To dávalo zmysel. Vždy ho zaujímalo ako sa Voldemortovi podarilo ovládať upírov, no neveril by, že by bol Voldemort schopný niečo také urobiť. Vykúpiť si ich poslušnosť uväznením samého Princa? Potom si znovu spomenul, prečo presne sa Voldemortovi takmer podarilo ovládnuť svet.

“Počas svojej vlády mal Temný pán mnohých väzňov,” pokračoval Tieň. “Čarodejníkov, muklov aj čarodejné bytosti. Nikdy v jeho žalároch nevydržali veľmi dlho, takže som si sprvu nevšímal chlapca, ktorého smrťožrúti umiestnili v cele oproti mne. Bol mladý a príliš krehký na to, aby im vzdoroval.”

Odmlčal sa a očami hľadel do minulosti, ktorú Snape nemal šancu vidieť, ani predstaviť si. “No čoskoro som si všimol, že je na ňom niečo iné, výnimočné. Prežil. A bojoval s nimi.”

V upírových očiach sa zjavila nežnosť a dobrota a Snape sa rozhodol nechať si poznámku o jednom Potterovom obrovskom talente pre seba.

“Nikdy som presne nezistil, čo všetko mu počas tých mesiacov spravili, pretože ho vždy odvliekli do Voldemortovej hlavnej siene, no vždy keď sa vrátil, vždy mu niečo chýbalo. Nikdy by som si nebol pomyslel, že je v čarodejníkovi toľko krvi a vždy som sa v tejto oblasti považoval za experta,” usmial sa afektovane Tieň.

“No stále s nimi bojoval. Až do jedného večera, keď ho nepriniesli naspäť. Po niekoľkých hodinách od toho, čo ho odvliekli sa halami ozýval hrozný krik až sa každá stena v Temnej Pevnosti roztriasla. Smrťožrúti, ktorí strážili moju celu v panike opustili svoje stanoviská, tak ako väčšina smrťožrútov. Vtedy bol Temný pán konečne porazený.”

Snapovi sa zasekol dych v pľúcach, pretože už vedel, o čom Tieň hovoril. Pamätal si na ten večer, akoby to bolo včera, ako sa všetci stretli, umlčaní narastajúcim hnevom a zúfalstvom. Pottera uniesli pred dvomi mesiacmi a v tej dobe sa nádeje vzdali aj tí najväčší optimisti.

Ako sa Minerva vrútila do miestnosti a skríkla, že Weasley a Grangerová zobrali Potterov neviditeľný plášť spolu s jedným prenášadlom rádu a zmizli. Ako ich márne hľadali. A ako sa, po hodinách čakania, jeho Temné znamenie dočervena rozpálilo, ako kričal keď mu telom prechádzali vlny bolesti a potom to všetko skrátka… prestalo.

Šokovane civel na nepoškvrnenú kožu na ľavej ruke, ako sa vôbec nezaujímal o svet okolo seba, až kým ho zo šoku nevytrhli ďalšie výkriky.

“Povedal vám, čo sa vtedy stalo?” spýtal sa Snape a preklínal sa za slabosť, ktorá sa zachvela v jeho hlase.

Tieň len pokrútil hlavou, ešte stále pohltený nočnou morou minulosti.

“Nikdy,” odvetil hlasom tichým, podobným tomu Snapovmu. “Myslím, že nikto okrem Harryho, Voldemorta a obetí toho stretu netuší, čo sa v tú noc udialo. Viem len, že sa na scéne objavili jeho priatelia a zahynuli. Nikdy o tom neprehovoril.”

Ronald Weasley, Hermiona Grangerová. Ich mŕtve telá, znetvorené, dotrhané a dobité, škvrny na červeno zlatom koberci v riaditeľovej pracovni, ktoré tam po nich zostali. Ich uslzené oči zamrznuté vo večnom strachu. A na Weasleyho hrudi pripnutý odkaz, zakrvavený, pokrčený kus pergamenu, ktorý bol popísaný stupňami zemepisnej šírky a dĺžky. Spolu s dvomi krátkymi vetami: “Už je koniec. Je mi to ľúto.”

“Myslel som si, že vtedy chlapec umrel,” pokračoval stále ďalej Tieň, ktorý si buď nevšimol Snapovo rozpoloženie alebo mu na tom nezáležalo. “Ale Harry to prežil, aj keď jeho život visel na vlásku. Otvoril moju celu a povedal mi aby som ušiel. Potom sa zrútil. Vzal som ho pravdaže so sebou, aj keď mi vzdoroval a požadoval aby som ho nechal “v pokoji umrieť”.”

Snape mlčky prikývol, zatiaľ čo ďalší kúsok puzzle našiel svoje miestečko. Takže tam Potter zmizol. Vrútili sa do pevnosti hneď ako zistili čo sa stalo, no vedľa Voldemortovho trónu nenašli nič, okrem hromádky popola, cesty do žalárov a zopár mŕtvych smrťožrútov zabitých neznámou silou.

“Takže bol na tom až tak zle?”

Tieň prikývol. “Trvalo to dlhšie než mesiac, kým nadobudol aspoň odtieň svojej niekdajšej sily. No v moment keď sa mu podarilo znovu použiť prútik, pokúsil sa spáchať samovraždu. A to nielen raz. Zdalo sa, že uveril tomu, že už na svete nemá žiadne poslanie, keďže bol Voldemort mŕtvy. Zdalo sa, že svoju smrť chcel a prijal by ju s otvoreným náručím.”

Snapov vlastný hlas sa mu ozýval v mysli, keď si spomenul na mesiace Potterovho výcviku. Ak by si tu nemal poslanie a povinnosť voči nášmu svetu, rád by som sa prizeral ako Temný pán rozdrtí tú neschopnosť, ktorú preukazuješ. No ty si tu ešte neskončil. Teraz sa pozbieraj a sústreď sa!

“Jediným spôsobom ako sme ho mohli donútiť k tomu aby žil bolo to, že sme mu na ramená naložili ešte ďalšiu povinnosť - konflikt medzi upírmi a druidmi. Tak sa stretol s Aydou a ona mu pomohla oveľa viac ako sme my boli schopní. Aj keď musím priznať, že tú ženskú, čo mi pri každej príležitosti brnká na nervy naozaj neznášam.”

Snape si odfrkol. “S tým nemôžem nesúhlasiť,” zamumlal, zatiaľ čo si lámal hlavu nad novými informáciami, ktoré obdržal o enigme s názvom Potter.

Jeho poznámka si vyslúžila upírovo uchechtnutie. “Viete, Majster Snape,” ozval sa. “Začínam chápať, čo na vás mal Harry tak rád. Pomôžete mu to prekonať. Nemohol by som pre nášho malého hrdinu vybrať lepšieho liečiteľa.”

Tieňove oči sa opäť upreli na spiaceho muža, čím im unikol nechápavý pohľad, ktorý po ňom hodil Snape. Čo mali znamenať tie záhadné poznámky o tom, ako ho má Potter “rád”? Bolo to nejaké temné spiknutie za účelom spraviť z neho blázna? Lebo ak áno, celkom sa im darilo.

“Ak budete potrebovať pomoc alebo podporu,” pokračoval Tieň, keď vzhliadol ku Snapovi. “Zavolajte nás, Majster Snape a každý upír v Británii na vaše volanie odpovie.”

Príliš rýchlo na to, aby si Snape uvedomil čo sa deje, priložil mu Tieň ruku na krk. Z miesta, kde sa chladná upíria pokožka dotkla tej teplej ľudskej, vyžarovalo do Snapovho tela teplo, ktoré ho naplnilo zvláštnym pocitom bezpečia.

“Toto je upírie znamenie,” vysvetlil Tieň, ukázal na Snapov krk a potom na zrkadlo nad kozubom. “Každému upírovi bude jasné, že ste pod mojou ochranou. Len Harryho znak, potvrdenie jeho adopcie mojím klanom, má medzi upírmi väčšiu moc ako ten váš.”

Snape sa otočil ku zrkadlu a na krku zbadal tetovanie podobné tomu Potterovmu. Zoberiem ho na návštevu ku priateľovi a skončím s tetovaním, ktoré mi dáva moc nad upírmi v Británii. Možno je Potter reinkarnovaný boh chaosu? Pomyslel si Snape s narastajúcim podráždením. No, aspoň sa teraz nemusím presťahovať do Transylvánie. Môžem zostať tu, a nebude to ničím odlišné!

“Verím, že sa o Harryho dobre postaráte, Majster Snape,” ozval sa Tieň, keď si všimol Snapovo podráždenie.

“Je mi cťou, Pán môj,” odvetil Snape formálne. A vlastne mu naozaj bolo cťou. Upíry si svojich chúlostivo chránili a ak jeho klan naozaj Pottera adoptoval, potom bol chlapec upírom natoľko, nakoľko sa jeden môže upírom stať a nemať tesáky.

“Mali by ste ho odniesť skôr, než sa prebudí, Majster Snape,” oznámil mu Tieň, keď sa na Harryho znovu dlho zahľadel. “Bude strašne zahanbený ak sa zobudí v mojej prítomnosti. Neznáša svoje slabosti a neznáša keď sa mu snažím pomôcť. A nechceme aby sa znovu nahneval, či áno?” Divoký úškrn, ktorý odhalil blýskajúce sa tesáky Snapovi pripomenul, v koho prítomnosti sa vlastne nachádza.

Bohovia ochraňujte nás, súhlasil s ním v mysli Snape.

“Budem vašu ctihodnosť informovať o jeho stave,” vyslovil nahlas. Nebol natoľko naštvaný ani pochabý, aby si dovolil poznámku o Tieňových okamžitých zmenách nálad.

No upírov úškrn, ešte temnejší a nebezpečnejší ako predtým mu naznačil, že ho Tieň pochopil.

“Urobte tak,” odvetil. “A pamätajte, že ak budem chcieť, dokážem si vás nájsť, Majster Snape. Nech už budete kdekoľvek. A ak to bude potrebné, nájdem si vás.”

Akonáhle to dopovedal, otvoril Tieň dvere a pokynul Snapovi, ktorý vedľa seba levitoval bezvedomé telo Pottera, aby odišiel.

Snape bol na seba veľmi pyšný. Bol rád, že sa mu podarilo potlačiť svoje prudké striasnutie až kým sa za ním nezatvorili dvere.

Poslední komentáře
17.07.2008 12:56:07: uff mělo tam být, že to je...
17.07.2008 12:55:48: no páni.. to jsem prostě naprosto fascinující a úžasné
15.07.2008 19:05:31: Skvělý výběr, super obsah a v neposlední řadě perfektní překladsmiley. Výborně jsem se při čtení pobav...
09.07.2008 00:20:25: Skvělá kapitolka skvělé povídky, musím říct že tohle je asi nejlepší povídka co sem tu četl. Hlavně ...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.