...

HP-Kiežby som to bol vedel

Kapitola desiata: Domobrana

Neviem síce čo má názov kapitoly spoločný s jej obsahom v každom prípade som si preklad kapče vychutnala, je ako stvorená pre ľudí čo na tejto poviedke zbožňujú Sevikove myšlienkové pochody, tak dúfam, že sa mi ten sarkazmus podarilo preložiť :D kapitolku venujem Knihovke. Uži si čítanie :-)
iisis

PS: ďalšia kapitolka by sem teoreticky mohla pribudnúť zajtra, no záleží to aj od vašich komentárov

Snape odlevitoval Pottera von z upírej krčmy, zniesol ho na zem a vyslovil rýchle Enervate.

“Poď, Potter, musíme ísť,” prikázal mu, keď zastonal a pomaly otvoril oči, no aj keď sa zo začiatku zdalo, že Potter nebude schopný pohybu, potichu a bez zaváhania ho poslúchol a tak Snapa opäť prekvapil chrabromilskou neoblomnosťou.

To bude asi tým porazením Temného pána a životom s upírmi, mudroval potichu.

Snape šiel prvý s rozsvieteným prútikom vysoko vo vystretej ruke, očakávajúc, že sa Potter spýta na Tieňa a bude chcieť vedieť, prečo odišli bez rozlúčenia, no mladý muž zostal zaryto ticho.

“Čo sa dialo, kým som bol mimo?” vyslovil svoju otázku Potter, keď krčmu za nimi napokon zahalila tma.

“Dostal som jedno z tých krikľavých tetovaní,” šomral Snape a odhrnul si vlasy, čím odhalil zlatistý znak. “Tvoji priatelia sú plní prekvapení, Potter.”

Aj napriek do morku kostí prenikajúcej únave sa Potter zasmial teplým otvoreným smiechom, ktorý v sebe neniesol ani náznak ťažkostí, ktoré si v živote pretrpel.

“Netuším o čom to hovoríte,” naoko protestoval.

“Sú všetci šibnutí, Potter. A zdá sa, že trpia krutou mylnou predstavou, myslia si totiž, že ma ctíš.”

“Ale to je pravda, profesor.” Jeho odpoveď bola rovnako jednoduchá a úprimná ako väčšina viet, ktoré mu v posledných dňoch vyšli z úst. A pravdepodobne bola rovnako ako tie ostatné nespochybniteľná. Snape len nadvihol obočie a Potter sa naňho uškrnul, akoby presne vedel, nad čím profesor premýšľa.

Zdalo sa, že tak ťažko ako sa dalo prečítať Pottera, tak ľahko on čítal myšlienky a pocity iných.

“Tomu upírovi na tebe dosť záležalo,” skúsil to znovu Snape, pokúsil sa vyprovokovať nejakú reakciu, no Potter si len odfrkol.

“Tieň prečítal príliš veľa kníh od Charlesa Dickensa,” odvetil ľahkovážne. “Vo chvíli, keď si čo len oškriem koleno, správa sa ku mne akoby som bol Oliver Twist. Chudák chlapec, bez skutočného domova, bla, bla. Upíry sú hrozne sentimentálni. Preto ak sa spriatelia s človekom, preháňajú to. Desí ich naša smrteľnosť.”

“Z toho čo mi povedal, má celkom dobrý dôvod, aby sa strachoval,” poznamenal Snape a uspokojene sledoval, ako Potter zastal na mieste.

“Takže vám to povedal,” ozval sa mladý muž po asi minúte ticha. “No, asi mate právo to vedieť. Len o tom nerád hovorím.”

Tentokrát si odfrkol Snape. “Ten pocit poznám,” povedal a v tej chvíli sa zamýšľal nad tým, či už úplne zošalel.

No namiesto zvedavých otázok a sarkastických poznámok, Potter len pokýval hlavou. “Ja viem,” znela jeho odpoveď. “To bol jeden z dôvodov, prečo som vás uprednostnil pred Dumbledorom.”

“Dumbledore by ťa pochopil oveľa lepšie, Potter,” povedal Snape pokojne. “Je tiež z chrabromilu a má s idiotmi oveľa viac trpezlivosti.”

“Chceli ste povedať, že uprednostňuje idiotov pred tými, čo myslia sami za seba,” kontroval mu s rovnakým pokojom Potter. “Pretože sú ľahšie zmanipulovateľní.”

Snape sa zamračil a bolo to práve vo chvíli, keď vstúpili do lesa a dosiahli bod, z ktorého sa mohli odmiestniť. No i napriek tomu opäť spozoroval akési napätie v Potterovom hlase, tak ako vždy, keď spomenul Dumbledora. Nedalo sa to nazvať agresivitou, no v porovnaní s Potterovým kľudom by sa to dalo považovať za emocionálny výlev.

Teraz si taktiež spomenul na Potterovo správanie voči riaditeľovi počas prvých minút svojho návratu. Zdalo sa, že bol na pozore, trochu nervózny, ale v tvári sa mu tiež zračila rezignácia, akoby riaditeľa zhliadal ako niečo nevyhnuteľné, ako prírodnú silu s iskričkami v očiach a citrónovými dropsami.

A tá divná poznámka o odpúšťaní…

“Čo je medzi tebou a riaditeľom, Potter?” spýtal sa napokon Snape, keď sa premiestnili do Potterovej obývačky a Potter prešiel do kuchyne, aby im spravil čaj.

“Kým si bol v Rokforte, vládlo medzi tebou a riaditeľom šťastie a harmónia.”

“To bolo kým som nevyrástol natoľko, aby som ho prekukol,” odvetil mu Potter, keď sa v tom momente vynoril z kuchyne, nesúc čajník v ľavej a dva hrnčeky v pravej ruke. “Čo sa stalo niekedy počas piateho ročníka. Nanešťastie som bol príliš “chrabromilský” aby som pochopil, čo sa deje a primerane reagoval.”

“Týmto snáď nechceš povedať, že by bol pre teba Slizolin lepší, Potter,” uťahoval si z neho Snape. Albus mu povedal o rozhodovaní triediaceho klobúka, pravdepodobne za účelom zlepšenia vzťahu medzi nimi dvomi. Tento pokus sa však nevydaril, naopak skončil podráždeným majstrom elixírom, vyhrážajúcim sa klobúku skazou a zatratením.

Potom sa cítil pochabo. Vyhrážať sa klobúku. Teda, naozaj.

“V istých prípadoch by to lepšie naozaj bolo, profesor,” odvetil zamyslene Harry, ignorujúc Snapov sarkastický tón, ako v podstate už niekoľko posledných dní. “V tých ostatných by to bola čistá katastrofa.”

Snape prikývol a pri tej myšlienke sa zdesene striasol. “Niektorí ľudia by umreli predčasnou a dosť bolestivou smrťou,” poznamenal, keď si predstavil Malfoya s Potterom v jednej spálni. Radšej sa ani nezamýšľal nad tým, že by mal snáď niekedy mladistvého Pottera utešovať.

“Práve naopak, profesor,” slabo sa usmial Harry a ponúkol svojmu starému učiteľovi hrnček čaju. “Mnohí by boli ešte stále nažive. A obávam sa, že medzi nimi aj Voldemort. Ako Slizolinčana by ma vo sne nenapadlo spáchať všetky tie kraviny, ktoré som zázrakom prežil. Zostal by som v bezpečí našej spálne a čakal na ten správny čas. Ktorý by samozrejme nikdy neprišiel.”

“Prečo nie?”

No Potter sa len mlčky usmial a usrkol si zo svojho medom ochuteného čaju. V tom momente si Snape uvedomil, že sa Potterovi podarilo zmeniť tému bez toho, aby si to (aspoň dovtedy) vôbec všimol. A to sa rozprávali o Slizolinčanoch.

“Ty a riaditeľ, Potter,” pripomenul mu Snape a s radosťou sa prizeral tomu, ako sa kdesi medzi dvomi usrknutiami úsmev kdesi vytratil.

“Obávam sa, že vám o tom nemám právo povedať.”

“Och, naozaj,” takmer zavrnel Snape. “A to som si myslel, že expertom na svoj život si tu ty!”

Nech už čakal od Pottera čokoľvek, nebol to pobavený úsmev, ktorý sa v odpoveď roztiahol na Potterovej tvári.

“Jedna nula pre vás, profesor,” uchechtol sa a Snape prekonával neodolateľné nutkanie poriadne ho vyfackovať.

“Ale naozaj si myslím, že by ste sa o tom mali porozprávať s Dumbledorom,” pokračoval Potter na vážnu nôtu. “Je to minulosť, aj jeho minulosť.”

“Aj tak sa to dozviem z tvojich spomienok, Potter,” pripomenul mu Snape. “A bude to jednoduchšie ak sa na to vopred pripravím. Hádanky pri spomienkach s Dursleyovcami mi neboli práve po chuti.”

“Samozrejme. Asi to pre vás bolo dosť nepríjemné, profesor,” súhlasil Potter, akoby Snapovo zhliadnutie jeho spomienok bolo niekoľkonásobne horšie ako to, že si ich on musel kedysi prežiť a teraz po mnohých rokoch pripomínať. “Ale verili by ste mi, keby som vám o tom predtým povedal?”

Po Potterovej otázke nastalo v miestnosti ticho. Nie, Snape by mu neveril ani slovo, stále by si myslel, že bol chlapec rozmaznaný a preháňal. Ale to mu nahlas nikdy neprizná.

“Takže,” pokračoval Potter a priložil si dlane na horúci hrnček, “ak by som vám teraz povedal, že predo mnou Dumbledore zatajoval dôležité informácie, hádali by ste sa, že to určite bolo to správne riešenie. Ak by som sa sťažoval, že mňa a mojich priateľov neochránil pred nebezpečenstvom, povedali by ste, že bolo nemožné niekoho natoľko zameraného na porušovanie pravidiel ochrániť a asi by ste mali pravdu.”

Zľahka sa usmial a Snape v tieni svojho hrnčeka narýchlo zakrýval užasnutý výraz.

“Ak by som povedal, že mnou aj všetkými ostatnými Dumbledore manipuloval a bol ochotný riskovať naše životy, odvetili by ste, že sa so mnou nedá normálne diskutovať, keďže mám IQ húpacieho koníka a - okrem vševedúcej Grangerovej, ktorá má namiesto hlavy knihu - nemali ostatní chrabromilčania v hlavách ani štipku rozumu.

“Tak by som to zakončil sťažnosťou, že ma Dumbledore nepripravil na úlohy, ktoré mi zadal a vy by ste to zmietli zo stola pripomenutím hodín oklumencie, ktoré vďaka mojej pochabosti skončili a uspokojene by ste sa opreli o operadlo stoličky.”

No v tomto prípade sa uspokojene oprel Potter, ktorému na perách opäť pohrával jemný úsmev, zatiaľ čo sa Snape zaoberal prípadnou nutnou nápravou sánky. V Potterovej prítomnosti sa až nebezpečne často zviezla pomaly až na zem.

“Takže vidíte, profesor,” doliala si spomenutá pliaga šálok čaju, “ten rozhovor by bol bezvýznamný, teda aspoň v takých abstraktných medziach a opäť vám odmietam prezradiť Dumbledorove tajomstvá. Pýtajte sa na čo chcete, no vyhýbajte sa tejto téme.”

Snape otvoril ústa, rád by sa podvolil prívalu uštipačných poznámok, no po chvíli ich znovu zavrel. Takže Potter si myslí, že ho má dokonale prečítaného? Asi si takéto rozhovory predstavoval celé roky, inak by v jeho imitovaní nemohol byť taký dobrý.

Pri tom pomyslení sa striasol.

Ale tá posledná poznámka bola až príliš samoľúba a kým by bol, keby si nechal niečo také ujsť? Pýtať sa na čokoľvek chce, to ešte uvidí.

“Prečo si zmizol po tom, čo si porazil Temného pána?” spýtal sa Snape neutrálnym tónom a Potter mal čo robiť aby sa mu hrnček nevyšmykol z povoleného zovretia.

Ach, konečne brnkol na citlivú strunku, vyžíval sa v tom spočiatku Snape. No potom mu Potterova reakcia zmazala úsmev z tváre.

Muž sa silno striasol až Snape čakal ďalší záchvat. Potichu zaklial. Na čo myslel, keď sa spýtal? Toto nebola hravá výmena názorov, kde jeden druhého skúšali, ale vládol medzi nimi vzťah lekára s pacientom a on dobre vedel, že ho nemá rozrušovať.

Symptómy našťastie zmizli tak rýchlo ako sa objavili a Potter sa v okamžiku zmenil na svoje pokojné ja. Stav jeho mysle prezrádzal jedine hrnček, ktorý sa v jeho nervóznom zovretí trochu triasol.

Snape odpoveď neočakával, ale Potter to vtedy zjavne myslel vážne, keď povedal, že sa môže spýtať na čokoľvek, a pripravoval sa na odpoveď. Snape zvažoval, že ho zastaví, že to možno bude príliš, ale zastavila ho zvedavosť.

“Potom… keď som ho zabil,” začal váhavo a vyhol sa jeho očiam, “som bol v dosť zlom stave. Moja mágia bola až na maličkú trošku vyčerpaná a ja som vedel, že jej nie je dosť na premiestnenie. Pomyslenie na návrat do Rokfortu, na všetkých obskakujúcich okolo mojej postele, na tlač a hluk, publicitu… bolo v tej dobe dosť odpudzujúce.”

Odmlčal sa, oči mu stemneli. Tentokrát to nebola svetlá farba hnevu, ale farba zelená ako mach nasiaknutý rannou rosou.

“Nezniesol by som stále dookola vysvetľovať čo sa mne, Hermione a Ronovi stalo v trónnej miestnosti. A Tieňovi… musel sa dostať von skôr, než ste prišli. Šiel som teda dolu a bezmyšlienkovite ho oslobodil. Ako som mal čakať, že ma princ upírov, mňa smrteľníka, zoberie so sebou a pomôže mi uzdraviť sa?”

Snape si v mysli vykreslil obrázok Tieňa ako v náručí nesie protestujúceho Pottera, ktorý sa nahlas sťažuje že to “nie je fér” a “úplne zbytočné” a musel v sebe zadržať pobavené uchechtnutie.

Ak by mu predtým niekto povedal, že bude niekedy ľutovať Princa upírov, schuti by sa zasmial. Teraz pociťoval ľútosť nevyjadriteľnú slovami. Tieň si asi nikdy neuvedomil, odkiaľ to prišlo.

“A aj teraz,” pokračoval Potter, vrátiac sa ku svojej zvyčajnej vyrovnanosti, “si myslím, že to v tom momente bolo to najlepšie. Ak by som sa v ten deň vrátil do Rokfortu, už by som nikdy nenazbieral dosť odvahy na to, aby som definitívne odišiel a aj keď Tieň zastavil moje… prvotné plány do budúcnosti, dovolil mi, aby som si vytvoril celkom inú, lepšiu než budúcnosť čo čakala na Chlapca, ktorý prežil.”

“Ak je táto budúcnosť taká perfektná, prečo tak zaryto trváš na umieraní?” pýtal sa skepticky Snape.

Potter len tým svojím dráždivým spôsobom pokrčil plecami, ignorujúc všetky jeho snahy o provokáciu. “Prišiel môj čas, profesor,” odvetil jednoducho. “Už mnohokrát som mal umrieť a proti svojej vôli som bojoval v nespočetných bitkách, prečo by som nemal prijať svoj osud a odísť v mieri?”

“Takže toto celé nie je tak ako to nazval Tieň “pokus o samovraždu”, alebo sa mýlim, Potter?” pýtal sa Snape opatrne, skrývajúc obavy. Jeho práca bola dosť zložitá aj bez Potterových tajných protiopatrení.

“Pre Boha, profesor, samozrejme že nie,” protestoval Potter, tentokrát naozaj šokovane. “Aj keď ste nikdy neverili, že to dokážem, som schopný odlíšiť moje vlastné želania a potreby mnohých. Pokiaľ bude moja choroba ohrozovať iných ľudí, budem sa liečiť.”

Uškrnul sa, akoby ho práve niečo napadlo. “A okrem toho,” dodal, “nikdy by som sa neopovážil znehodnotiť vašu prácu. Na to si vás až príliš ctím, profesor.”

“Dobre vedieť, že si neprišiel o svoj šťastne-chrabromilský prístup k svetu, Potter,” vyprskol Snape podráždene.

“Och, ale ja som ho stratil, profesor,” odvetil Potter vážne so smutnou tvárou, ako keby si spomínal na mŕtveho domáceho miláčika a nie na zopár pokusov o samovraždu. “Vlastne na dosť dlho. Je to vďaka Tieňovi, Ayde a zopár ďalším, ktorých ešte nepoznáte, že som ho získal späť.”

Severus si rezignovane povzdychol a úprimne sa snažil prehliadnuť slovo “ešte”. Ak boli aj tí ostatní podobne trhlí ako tí dvaja, ktorých poznal, dúfal, že tých “niekoľkých ďalších”, nikdy nestretne.

“Aspoň viem, že si nebol vždy tak neznesiteľne pokojný,” vrátil sa do bezpečných vôd Snape.

Potter sa uchechtol. “Byť vami, tak by som si dával pozor, profesor,” varoval ho. “Nechceli by ste sa predsa stať optimistom!”

“Pochybujem, že by sa tak mohlo stať v tvojej prítomnosti,” zašomral Snape.

Poslední komentáře
21.02.2009 23:18:33: chudák Sev, Harry mě už taky pěkně žere...jestli něco nemám ráda, tak takovouhle lhostejnost...no bu...
26.07.2008 14:47:20: no začíná se to vyvíjet, čím dál tím lépe, jsem zvědava na další kapitolky. Někdy je mi dost líto Se...
25.07.2008 19:20:38: Krásný překlad. Musím přiznat, že se Severusovi ani nedivím. Momentální Harry mi taky leze dost na n...
25.07.2008 16:26:41: Moc krásná kapitola, úžasný překlad. Jsem moc ráda, že jse tady opět další kapitola, přeci jen nějak...
 
@ Copyright 2011 iisis. All rights reserved. Distribution of any kind is prohibited without the written consent of iisis.